Pátraním po najstaršej podobe Kaštieľa svätej Žofie narazíme na dielo Alojza Medňanského „Malebná cesta dolu Váhom“ z roku 1826. Nájdeme tam kaštieľ s nápadnou vežičkou. O storočie staršie črty kaštieľa by sme mohli hľadať na rytine mapy Liptova Samuela Mikovíniho, kde vidieť v priestore kaštieľa asi kostolnú vežu. Sú vysoké predpoklady, že na týchto miestach stála najstaršia sakrálna stavba Ružomberka. Ostatné práce archeológov dokázali kontinuálne osídlenie od doby kamennej. Výskum žiaľ začal až po začatí asanácie kaštieľa po roku 2002 a stavbe súčasného hypermarketu. Na kvalitný prieskum tohto vzácneho objektu zjavne chýbal čas, peniaze i ochota zo strany kompetentných a v neposlednom rade dostatočná aktivita Ružomberčanov.

Objekt bývalého kaštieľa dnes leží na periférii mesta za riekou Revúca. Od vstupu smerom z hlavnej vlakovej stanice ho od mesta oddeľuje široký Váh a za ním rušná štvorprúdová komunikácia. Tá vznikla až po druhej svetovej vojne. Hlavná cesta viedla Ružomberkom dovtedy po bývalej Nemeckej ulici (Scota Viatora) centrom cez Mostovú a Podhoru. Zároveň až do prvej tretiny 20. storočia bol Váh dôležitou pltníckou magistrálou prepravy dreva, na ktorú bol kaštieľ napojený. Jeho úradnícky i hospodársky komplex uprostred tejto rušnej cesty prirodzene potreboval most cez divokú rieku Revúca. Jej pôvodné koryto zdobili podlhovasté ostrovy Veľká a Malá Sihoť, ktoré na jednej strane kompenzovali kaštieľu vodnú priekopu, na strane druhej plnila zelená Malá Sihoť funkciu estetickú.

Vieme, že kaštieľ vznikol v 14. storočí v tesnej blízkosti historickej osady Revúca spomenutej kráľom Ondrejom II. roku 1233. Prítomnosť sakrálnej stavby tu dokazuje objav pohrebiska zo 14. storočia.Niektorí historici sa domnievajú, že už v 13. storočí tu mohol sídliť rád dominikánov. S kaštieľom sa často spája kráľ Žigmund Luxemburský, ktorý v Ružomberku potvrdil mestské práva Nemeckej (Partizánskej) Ľupči (1397) a v roku 1399 vydal mestu darovacie listiny. V poslednej oslobodil Ružomberok od platenia daní. Staršia literatúra v týchto súvislostiach spomína pojem Castello St. Sophiae ako prvú písomnú zmienku o kaštieli. Novšie publikácie túto teóriu nepripúšťajú.

Podľa niektorých zdrojov sa 30. marca 1622 do kaštieľa na jednu noc dostala aj svätoštefanská koruna, ktorú sa uhorská šľachta snažila ukryť pred Habsburgovcami. V období protihabsburských povstaní plnil kaštieľ funkciu pevnosti. V roku 1678 ho vypálili vojská Imricha Tököliho. Po potlačení povstania Františka Rákociho II. a zbúraní hradu Likava sa z ruiny kaštieľa vybudovalo sídlo Liptovského panstva, súdnej stolice i väznice. Zriadil sa tu aj pivovar, pálenica, krčma, soľný sklad, sýpky, maštale, panské rybníky či mlyn. Po spojení Likavského a Hrádockého panstva v roku 1762 sa začína Kaštieľ sv. Žofie stávať na Liptove druhoradým. V meste jeho význam klesal postupným budovaním jednotlivých administratívnych či kultúrnospoločenských budov.

V kaštieli sa konali stoličné zhromaždenia, voľby ružomberských richtárov a mestského magistrátu, zasadal tu zemepanský súd a bola tu väznica. Po zbúraní hradu sa stal sídlom likavského panstva. Po spojení likavského a hrádockého panstva roku 1762 tu sídlila už len expozitúra spojeného panstva. V roku 1852 zavítal do Ružomberka cisár František Jozef I. Na jeho počesť bola v kaštieli vojenská prehliadka. Sídlili tu vojská Sasko-weimarského pluku. Od roku 1869 bol kaštieľ na 30 rokov sídlom kasární III. práporu trenčianskeho honvédskeho pluku.

Medzi rokmi 1871 – 1880 poskytol kaštieľ priestory židovskej modlitebni. V roku 1876 začal plniť funkciu kráľovského súdu – sedrie, neskôr okresného súdu, ktorý tu zotrval do roku 1932. V roku 1906 tu boli internovaný napr. Andrej Hlinka a Vavro Šrobár či obvinení v procese po Černovskom masakri. Začiatkom 20. storočia mohol kaštieľ získať pre Liptovské múzeum jeho zakladateľ Július Kürti. V rokoch 1930 až 1933 prehral spor s armádou, ktorá sa stala vlastníkom ešte funkčného areálu. Napomohol tomu aj Andrej Hlinka, ktorý uprednostnil stavbu novej budovy múzea.

Armáda využila južný svah kaštieľa na stavbu pútnického miesta novému režimu. Dňa 8. augusta 1942 bol pred vstupom do kasární pochovaný major Budinský. Na rozkaz generála Čatloša mu tu vybudovali Mohylu. Ružomberský dôstojník a brat archeológa Vojtecha Budaváryho ktorý 4. augusta 1942 padol v ruskom Kropotkine. Po konci druhej svetovej vojny bola táto mohyla odstránená a telo po exhumácii prenesené na mestský cintorín.

Na obrázku vyššie je vidieť zbytok schodiska, mohyla je už odstránená.

Po roku 1948 bol v kaštieli dokonca internát poľnohospodárskeho učilišťa. Od invázie vojsk Varšavskej zmluvy sa tu usadila Sovietska armáda. Tá kaštieľ dostala do stavu, že v osemdesiatych rokoch mohol plniť už len funkciu skladu pomaly upadajúcich textilných závodov. Hanebne schátraný kaštieľ mesto prenechalo napospas kvázi developerom. Stavba hypermarketu v roku 2002 si vyžiadala asanáciu asi ¾ objektu s podmienkou zakonzervovať zvyšok. O tom, ako ľahostajne tieto konzervačné práce prebehli, svedčí dnešná realita. V roku 2015 tu ukončil činnosť obchod Hypernova a v roku 2018 predajňa Hobbi. V súčasnosti sa realizuje ďalšia prestavba nešťastného hypermarketu a torzo kaštieľa naďalej chátra.