Podniky a inštitúcie

Časy priemyselnej revolúcie predstavovali nový vek v dejinách obchodu. Ružomberok neťažil len z výhodnej geografickej polohy. Za svoj úspech vďačil šikovným podnikateľom, ktorí s dobou kráčali a nezaostávali. Bolo na škodu, že nie len koncom monarchie sa delili na židovských, luteránov či katolíkov. V Ružomberku podľa tohto kľúča vznikli 3 silné banky, jedna z nich sa stala najsilnejšou na Slovensku.

Ďalšou veľkou témou sú ružomberské tlačiarne, ale aj jednotliví vydavatelia, resp. nakladatelia a tlačiari Ružomberka, ktorých periodiká sú obrovským prínosom do celoslovenského kontextu pre formovanie, prezentovanie daného politického, náboženského, literárneho diania.

Kde sú peniaze a médiá, tam sa robí politika. Viac nám o tom prezradí kniha autora Ing. Radislava Kenderu, PhD., s podtitulom Knihtlačiarne, nakladateľstvá periodickej tlače v Ružomberku od konca 19. storočia do polovice 20. storočia.

Účastina Ružomberskej priemyselnej banky - 1887

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

ŽIDOVSKÁ BANKA

Ružomberká sporiteľňa

Prvý peňažný ústav v Ružomberku Ružomberskú sporiteľňu založila skupina najväčších obchodníkov zo židovskej komunity. V sporiteľmi bol sústredený prevažne maďarský a rakúsky kapitál.

Dňa 22. apríla 1869 pod vedením ružomberského sudcu, pochádzajúceho z dnes už takmer zabudnutej rodiny Opršalovcov, Adolfa Oberschalla a Hermana Alojza Jureckého, pôvodne lekárnika a vlastníka lekárne U zlatého orla na Podhore a ďalšími 37 členmi sa zakladá Ružomberská sporiteľňa.

Predsedníctvo židovskej sporiteľne po Adolfovi Oberschallovi prebral právnik Ján Lavotta, významná a veľmi majetná osobnosť Ružomberka, neskôr Jakub Klein, predstaviteľ židovskej náboženskej obce v Ružomberku, podnikateľ, v rokoch 1096 až 1907 richtár Ružomberka, predsedajúci židovskej sporiteľni od roku 1907 do roku 1931, ktorý ju premenoval na Ružomberskú všeobecnú banku. Hospodársku krízu sa snažila prekonať v spolupráci s pražskou Bankou československých légií, známa tiež ako Legiobanka.

Späť na prehľad

Pôvodný námet prepracovala Dr. Beáta Cajchanová; zdroje textov a obrazovej prílohy námetu:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

Prvá banka so slovenským kapitálom

Ružomberský účastinársky úverkový spolok, úč. spol.

3. júna 1879 Peter Makovický st. spolu so svojím mladším bratom Danielom Makovickým založili svoj vlastný a zároveň prvý významnejší peňažný ústav so slovenskou správou a so slovenským kapitálom 30 000 zlatých – „Ružomberský účastinársky úverkový spolok, úč. spol.“. Zakladajúcu listinu spolku podpísali Karol Eliáš Krčméry, Alojz Domanský, Ján Drahotín Makovický, Anton Nádaši, Ambróz Pivko, Peter Makovický st., Ján Milec, Peter Pálka, Daniel Šimon Beniač, Jozef Houdek, Jozef Országh, Ján Kunaj, Ján Krivoss a ďalší. Za správcu bol zvolený Daniel Makovický, ktorý zároveň vykonával aj funkciu pokladníka. Peter Makovický st. sa stal členom spolkového výboru a v rokoch 1881 – 1903 bol jeho správcom. Spolok spočiatku sídlil v dvojpodľažnom dome Makovických na ulici Podhora 9 v centre Ružomberka. Od roku 1990 je tento dom vyhlásený za národnú kultúrnu pamiatku, stojí v Pamiatkovej zóne v centre Ružomberka.

Rozvoj úverkového spolku si žiadal nové priestory – novú budovu. Tak v roku 1903 podľa projektu Milana Michala Harminca vybudovali nárožnú budovu v novoklasicistickom štýle na ulici Podhora 33, ktorá v roku 1933 prešla menšími dispozičnými úpravami. Budova bola v roku 1990 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku. Dnes stojí v Pamiatkovej zóne Ružomberka.

Obchodná činnosť spolku bola zameraná predovšetkým na prijímanie vkladov, povoľovanie pôžičiek a eskont zmeniek. Úvery boli poskytované najmä obchodníkom, remeselníkom a roľníkom z Liptovskej stolice. Úverkový spolok sa snažil získať klientelu vyššími vkladovými sadzbami a nižšími debetnými sadzbami z úverov. Nároky žiadateľov o úver čoskoro presiahli vlastné finančné zdroje, preto sa uchádzal u viacerých peňažných ústavov o reeskontný úver, ktorý mu v roku 1880 povolila Zvolenská sporiteľňa. Úverkový spolok si postupne získal dôveru obyvateľstva. V roku 1883 po prvý raz vyplatil dividendy, a to osem zlatých na jednu účastinu, pričom vklady na vkladné knižky vzrástli na sumu viac ako 339 tisíc zlatých.

Po prvých úspešných rokoch prišlo v dôsledku krízy na peňažnom trhu obdobie stagnácie. Úverkový spolok musel v roku 1885 požiadať o pomerne drahý reeskontný úver Peštiansku vlasteneckú prvú sporiteľňu, za ktorý sa zaručili všetci členovia správy a výboru vlastným majetkom. V roku 1888 došlo ku obzvlášť kritickej situácii, keď viacero členov predstavenstva z peňažného ústavu vystúpilo a založilo konkurenčnú Ružomberskú priemyselnú banku, pričom došlo k vybratiu 50 % vkladov.

V roku 1890 zmenil názov na Ružomberský úverový spolok, s týmto názvom pretrváva do roku 1904, kedy sa s novým názvom Úverná banka stáva druhou najväčšou slovenskou bankou po Tatra banke. A to už od roku 1903 vedenie banky po otcovi Petrovi preberá syn Vladimír Makovický. Oproti Tatra banke, ktorá mala finančné problémy po krachu obchodov s americkým bankovým domom Rovnianek (americký Slovák), bola slovenská banka dôveryhodnejšia a stabilnejšia. V roku 1919 je premenovaná na Slovenskú banku. Tá bola znárodnená počas komunizmu.

Späť na prehľad

Pôvodný námet prepracovala Dr. Beáta Cajchanová; zdroje textov a obrazovej prílohy námetu:

archiv.nbs.sk

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

NEÚSPEŠNÁ KATOLÍCKA BANKA

Priemyselná banka

Bola založená v roku 1889 s akciovým kapitálom 50 tisíc zlatých. Po prechode na zlatú rakúsko-uhorskú korunovú menu bol akciový kapitál prepočítaný na 100 tisíc rakúsko-uhorských korún (K).

Banka vznikla na protest časti funkcionárov a akcionárov Ružomberského úverkového účastinného spolku v Ružomberku založeného rodinou Makovických v roku 1879. Dlhoročným predsedom správnej rady bol Karol Eliáš Krčméry a podsprávcom Ján Števček. Banka vyplácala v rokoch 1906 - 1918 pomerne vysoké dividendy vo výške 8 - 14 %.

Po vzniku prvej Československej republiky utrpela straty kvôli upísaným vojnovým pôžičkám a v dôsledku imobilizácie akciového kapitálu v Budapešti. Počas povojnovej hospodárskej krízy sa dostala do veľkých ťažkostí. V roku 1926 valné zhromaždenie rozhodlo o likvidácii, ktorá trvala do roku 1930, pričom sa banka vyrovnala s vkladateľmi na 50 % a s veriteľmi na 60 %.

Pôvodný námet prepracovala Dr. Beáta Cajchanová; zdroje textov a obrazovej prílohy námetu:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

banka andreja hlinku

Ľudová banka

Zakladajúce valné zhromaždenie regionálnej a katolíckej Ľudovej banky v Ružomberku sa konalo 12. mája 1907. Jej účastinný kapitál bol 66 tisíc rakúsko-uhorských korún (K).

Banka začala svoju činnosť o mesiac neskôr a na jej čele stál obchodník Fedor Houdek, pod jeho vedením banka aj skutočne prosperovala, a to v čase Hlinkovej dvojročnej väzby. Predsedom dozorného povereníctva bol až do roku 1918 Vavro Šrobár. Najväčšími účastinármi banky boli Spišská Kapitula, Andrej Hlinka, ktorý bol aj jej spoluzakladateľom. Medzi účastinárov patrila aj rodina Krčméryovcov a Labayovcov, celý rad remeselníkov a katolíckych kňazov, neskôr aj Mikuláš Pružinský, minister financií v rokoch 1939 až 1945.

Nestala sa síce celoslovenskou bankou ako Tatra banka alebo Slovenská banka, ale vo svojom regióne hrala významnú úlohu. Bola však špecifická v tom, že jej činnosť bola spojená dlhé roky s menom farára Andreja Hlinku, ktorý stál na jej čele 23 rokov.

Viacerí historici uvádzajú, že Ľudová banka bola založená špeciálne kvôli A. Hlinkovi. Mala zabezpečiť finančné istoty a miesto pre Hlinku po jeho návrate z väzenia, keďže sa predpokladalo, že ako duchovný stratí svoju faru. Vklady v banke sa postupne zvyšovali, pretože popularita Hlinku medzi ľudom priťahovala do banky nových vkladateľov. Už v marci 1910 sa zvýšil jej základný kapitál na 200-tisíc korún. Po návrate A. Hlinku z väzenia F. Houdek odstúpil z miesta riaditeľa a Hlinka bol zvolený na jeho miesto. Hlinka nemal ekonomické vzdelanie a ani skúsenosti s riadením banky. Do banky si pritiahol sebe blízkych ľudí, ktorí sa v bankovníctve tiež veľmi nevyznali.

Banka poskytovala úvery bez preskúmania bonity veriteľa, porušovali sa stanovy a nevýhodne sa investovalo. Navyše Hlinka sa správal ako majiteľ banky a nie ako jej správca. Preto aj s peniazmi klientov zaobchádzal ako so svojimi. Jeho diktátorsky presadzovaný úverovo-pôžičkový voluntarizmus vyvolával bolenie hlavy u každého odborníka. V riadení banky sa prihliadalo aj na kamarátske a rodinkárske vzťahy. Do bankových transakcií sa vťahovali aj politické záujmy a ambície jej riaditeľa. O tom, že vedenie banky nebolo odborné, svedčí aj zloženie jej funkcionárov. Medzi nimi bol aj biskup J. Vojtaššák, I. Grebáč, katolícky farár. Akcionármi boli aj viacerí významní predstavitelia slovenského politického a kultúrneho života ako Vavro Šrobár, rodina Krčméryovcov, Labayovci, F. Juriga, ale aj rodina amerického Slováka M. Bosáka.

Počas 1. svetovej vojny Hlinka neuvážene špekuloval na budapeštianskej burze s peniazmi banky. Nakúpil cenné papiere, ktoré po skončení vojny a vzniku Československa zostali v cudzom štáte - teda v Maďarsku. Aby sa vyhol strate z týchto investícií dal príkaz na predaj týchto cenných papierov a na nákup 4 % uhorských dôchodkových obligácií (tiež nazývaných renty) a predpokladal, že tieto sa mu podarí previesť do ČSR. Tu ich chcel dať okolkovať, a teda uznať (nostrifikovať) ako československé obligácie. Už 31. 1. 1921 píše Hlinka list Bankovému úradu ministerstva financií do Prahy, že by Ľudová banka chcela lombardovať (úverovať) tieto obligácie vo výške 5 mil. korún. Bankový úrad si však zistil, že iba 1 400 000 týchto obligácií je písaných na Ľudovú banku a ostatné boli súkromného charakteru. Preto ich v plnej výške odmietol lombardovať. Ľudovej banke však povolil pôžičku, ak ju použije na hospodársky užitočné investície do slovenského priemyslu. Pôžička z Bankového úradu však nebola použitá v prospech banky, ale na splatenie dlhov niektorých jej akcionárov. Zmenka vydaná bankou vo výške 2 mil. Kč na krytie tejto pôžičky napokon nebola splatená na čas, a preto Bankový úrad zmenku banke protestoval. Banka sa však nechystala ani po protestovaní zmenky platiť. Jej riaditeľ Hlinka dokonca vyhlásil:

"My nič neplatíme. Nech nám uznajú renty, alebo nech nás dajú na bubon! Ja nemám čo stratiť! Faru mi nevezmú a z tej vyžijem. Bude aspoň z toho európsky škandál!"

O zlom finančnom stave banky sa postupne dozvedeli aj jej veritelia a vkladatelia. Tí prví začali vypovedať úvery a tí druhí vyberať svoje vklady, čo ešte zhoršilo situáciu banky. Hlinka nehľadal vinu vo svojom vedení banky, ale všetky straty banky zvaľoval na krach podnikov Jána Jančeka, ktorý bol v banke zadlžený, na všeobecnú povojnovú hospodársku krízu a na neúspešne investovanie do Drevárskej účastinnej spoločnosti. Hlinka si vôbec neuvedomoval, že za poskytnuté úvery podnikom, ktoré neskôr skrachovali, bol zodpovedný aj on sám. O jeho alibizme svedčí aj ďalšia veta: "Robte čo chcete. Ja mám ľahkú situáciu. Ja poviem ľudu, že Česi a Jančekovci zničili banku." Hlinka sa tiež spoliehal na svoje politické konexie, keď rátal s tým, že vláda nenechá Ľudovú banku padnúť a pomôže napraviť jej nepriaznivé podmienky.

Budova bývalej Ľudovej banky (druhý obr. článku) je zaujímavou budovou, ktorá sa nachádza na Mostovej ulici 16 v centre Ružomberka. V hornej časti fasády si okoloidúci môže všimnúť motív včelieho úľa lemovaného lipovými ratolesťami a iniciály ĽB, ktoré prezrádzajú pôvodný účel tejto budovy. Aj táto budova je od roku 1990 národnou kultúrnou pamiatkou. Posledný obrázok zachytáva po svojej ľavej strane dom Gustáva Makovického, kde banka dočasne sídlila, tiež na Mostovej ulici. Obe budovy stoja v Pamiatkovej zóne v centre Ružomberka, nová budova banky je zachovalá.

Pôvodný námet prepracovala Dr. Beáta Cajchanová; zdroje textov a obrazovej prílohy námetu:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

HOLEC, Roman. Hlinka: Otec národa? Bratislava: Marenčin PT, spol s.r.o., 2019. ISBN 978-80-569-0440-4

archiv.nbs.sk --- banky.sk

cenná budova z vrcholného veku 1.ČSR

Národná banka Československa

Banka vznikla 1. apríla 1926 v Prahe ako Centrálna banka Československa. Po vzniku prvej Československej republiky plnil dočasne úlohy ceduľovej banky Bankový úrad ministerstva financií. Činnosť úradu bola ukončená 1. apríla 1926, keď bol konštituovaný nový právny subjekt Národná banka československá, ako centrálna banka pre celé územie republiky. Jej povinnosťou bolo spravovať československú menu, zabezpečiť jej kovové krytie a vymeniteľnosť za devízy.

Národná banka československá po svojom vzniku začala realizovať výstavbu svojich filiálok, pričom architektonické a dispozičné riešenia boli prísne podriadené vykonávanej činnosti. Prvé filiálky začali fungovať vo vlastných budovách už v roku 1929, pričom filiálka Ružomberok a Užhorod boli otvorené v roku 1933.

Budova národnej banky československej v Ružomberku bola postavená v rokoch 1930- 1931 na rohu ulíc Dončova 2 a Považská. V čase svojho vzniku budova zodpovedala novodobým nárokom na bankové budovy. Má pôdorys v tvare nepravidelného L, dvoj a trojtraktovú dispozíciu, je trojpodlažná s pivnicou. Postavená v štýle klasicistickej moderny s kamenným obkladom v prvom nadzemnom podlaží, Priečelie stavby je obsadené výstupkami a rámovanými oknami. Upravovaná bola v rokoch 1954 a 1991. Autormi stavby sú pražský architekt Vladimír Fischer, sochár Josef Axmann a ružomberský staviteľ Jozef Pešek.

Budova Národnej banky československej v Ružomberku je od roku 2010 vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku.

Pôvodný námet prepracovala Dr. Beáta Cajchanová; zdroje textov a obrazovej prílohy námetu:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

myliptov.sme.sk --- archiv.nbs.sk

Mestský hostinec

Na obsahu sa pracuje - ďakujeme za Vaše porozumenie.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

opozičná tlačiareň slovenských evanjelikov

Tlačiareň Karola Salvu

od 15.11.1888 do septembra 1909

Karol Salva evanjelický farár, pedagóg, kníhtlačiar, prvý vydavateľ Tranovského evanjelického kalendára. Pôsobil v Liptovskej Sielnici, kde sa aj narodil a tu začal vydávať Domový kalendár. Keďže jeho činnosť mala neprajníkov v roku 1885 musel z Liptovskej Sielnice odísť. V roku 1887 bol definitívne suspendovaný, nesmel vykonávať učiteľské povolanie. S pomocou priateľov odišiel do Osijeku, kde sa vyučil za kníhtlačiara a tiež s ich finančnou pomocou v Ružomberku založil vlastnú tlačiareň. Prizýval si za spolupracovníkov osobnosti, ktoré čoskoro výrazne vstúpili na slovenskú kultúrnu, politickú a literárnu scénu, ako napr. Jozef Gregor Tajovský, Milan Hodža.

Salvova tlačiareň sa čoskoro stala významným názorovým protipólom martinského centra. Sám Salva politicky sympatizoval s nastupujúcou generáciou hlasistov a dával im vo svojich vydaniach priestor pre šírenie názorov.

Salvova tlačiareň prišla do Ružomberka v čase pôsobenia ružomberského farára a kanonika Dr. Antona Kurimského, ktorý v roku 1885 požiadal biskupa, aby vyučovanie na rísmko-katolíckej ľudovej škole prevzali Milosrdné sestry sv. Vincenta – Satmárky. Sedem sestier prišlo do Ružomberka a 16. septembra 1885 a začali vyučovať. Tu pôsobili až do roku 1919, vyučovacím jazykom bola maďarčina.

A v takomto prostredí bola Salvova tlačiareň jedinou slovenskou tlačiarňou. K jej vzniku je pomohla Matica slovenská, najmä Štefan Marko Daxner. O podporu Matice prišla pomerne rýchlo, ako následok Salvových kritických postojov k martinskej politike. Tlačiareň podporovala najmä Hlasistov a evanjelickú inteligenciu, vďaka čomu postupne stratila podporu aj Andreja Hlinku.

Salvova tlačiareň bola veľmi produktívna, za roky 1888 až 1909 vydala 258 titulov v celkovom náklade 750 000 výtlačkov. Spomeňme Slovenské povesti Horislava Škultétyho a Pavla Dobšinského, najvýznamnejší hospodársky časopis 19. stor. Obzor redaktora Slovenských novín Daniela Gabriela Licharda, Dennica Terézie Vansovej, prvé číslo s podtitulom „Ženský list pre poučenie a zábavu“ vyšlo v januári 1898 v Ružomberku tlačou a nákladom kníhtlačiarne Karola Salvu alebo román Podhradských sirota, najvýznamnejší titulok pedagogickej tlače na konci 19. stor. bol interkonfesionálny mesačník Doma škola (s podtitulom Vychovávateľský časopis pre rodičov a učiteľov), teologický Kazateľ Františka Richarda Osvalda, či legendárny Tranovský evanjelický kalendár, ktorý sa vydáva podnes. Tiež Poučné čítanie Dušana Makovického. Z lyriky Spevy Sama Chalupku a zo svetovej literatúry napr. tri zväzky L. N. Tolstoja.

Avšak pre viaceré žaloby v rôznych tlačových záležitostiach bol Salva ako majiteľ tlačiarne až 78krát pred súdom, dostal viacero peňažných pokút, a aj preto bol jeho podnik do veľkej miery zadlžený.

Salva odišiel do Ameriky, kde aktívne pracoval medzi krajanmi. Pôsobil v redakciách Amerikánsko-slovenských novín, Raráška a Slovenského denníka. V roku 1910 ukončil štúdium teológie a odvtedy až do smrti pôsobil ako evanjelický farár na niekoľkých miestach v USA, naposledy v Clevelande.

Páričkova Slovenská knižnica

Od 1909 do 1948

Salvovu tlačiareň kúpil v septembri priženený Ružomberčan etnograf a prekladateľ Ján Párička. Bol dôstojným nasledovníkom Karola Salvu. Podobne ako Salva aj on spolupracoval s Jozefom Gregorom Tajovským či Františkom Votrubom, ktorí boli ich redakčnými partnermi. V rokoch 1912 až 1915 vydával edíciu Slovenské divadlo, kde okrem domácej ochotníckej tvorby vydával aj drámy Gogoľa či Ibsena. Pokračoval v Povestiach Škultétyho a Dobšinského. Vydával viacero kalendárov, hospodársky, ružomberský či slovenský. Treba pripomenúť, že v tej dobe kalendár nebol len obrázkom s dňami v mesiaci. Predstavoval mnohostranovú „ľudovú príručku“ so širokým tematickým zameraním. Pre spoločnosť Novina tlačil revue novej slovenskej inteligencie Prúdy. Ďalej Nové časy, Domácnosť a škola, Veselé noviny, Slovenský peňažník a Kráľovná svätého ruženca.

Po Páričkovej smrti na fronte 1.sv. vojny pokračovali vo vedení tlačiarne jeho manželka Elena rod. Burjanová s bratom Jánom a druhým manželom Vladimírom Čobrdom. Tlačiareň sa stala počas vojny útočiskom Hlasistov a Prúdistov. Najdlhšie vydávaným časopisom tlačiarne boli Oriešky (1919-1929). Elena Čobrdová tlačiareň prenajala po roku 1931 svojím zamestnancom, ktorí ju v roku 1937 odkúpili. Tlačiareň viedli až do znárodnenia v štyridsiatom ôsmom.

Pôvodný námet prepracovala Dr. Beáta Cajchanová; zdroje textov a obrazovej prílohy námetu:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

ecav.sk/archiv

Mnoho sme ešte nestihli spracovať - ďakujeme za vaše porozumenie.