Galéria

Osobnosti Ružomberka

a dolného Liptova

Väčšina Ružomberčanov si pod pojmom „osobnosti mesta“ dokáže predstaviť len Andreja Hlinku. Nieže by sme už o nikom inom nevedeli, ale 41 rokov komunizmu spojených s očierňovaním jeho osoby nás priviedli do ponovembrového nadšenia, v ktorom sa Andrej Hlinka často až prehnane glorifikuje. Obe fenomény sú nesprávne. Práve preto sme si dovolili venovať jeho osobnosti nadštandardne veľa priestoru. O tom že 19. a 20. storočie priniesli Nášmu mestu početné generácie silných osobností, ktoré písali dejiny nielen Ružomberka a Slovenska budú postupne hovoriť nasledovné rubriky. Zveličovaním jedinej osobnosti zabúdame na zástupy iných nemenej dôležitých mien.

Ružomberskí výletníci v Ľubochni - 1904.

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

ikona ružomberka a slovenského národa

Andrej Hlinka

꙳ 27. 09. 1864 Černová – † 16. 08. 1938 Ružomberok

Meno Andreja Hlinku nesú ulice a námestia minimálne v dvadsiatich siedmich mestách na Slovensku a v mnohých obciach. Bolo mu venovaných viacero pamätníkov, pomníkov, umeleckých diel. Nechýba v učebniciach dejepisu, stal sa tvárou poštových známok či tisíckorunovej bankovky. Jednoducho povedané osobnosť Andreja Hlinku patrí viditeľne k ikonám slovenského národa bez toho, čo sme sa o ňom učili. Jeho život sa spája s mnohými úspechmi i pádmi.

Andrej Hlinka pochádzal z ôsmich detí černovského pltníckeho faktora. V rokoch 1877 až 1880 študoval na Piaristickom gymnáziu v Ružomberku. Z týchto časov Hlinka spomína legendárne večierky a priadky u Krčméryovcov (jedných zo zakladateľov Matice slovenskej), ktoré boli v Ružomberku centrom slovenskej zväčša katolíckej inteligencie.

V rokoch 1881 až 1883 študoval vyššie gymnázium v Levoči a následne bol prijatý do kňazského seminára v Spišskej Kapitule. Už v tomto období začal upozorňovať na obmedzovanie používania slovenčiny v školách a na úradoch. 19. júna 1889 prijal kňazskú vysviacku od biskupa Juraja Csázsku. Ako kňaz pôsobil v Zakamennom-Kline, Liptovských Kľačanoch a v Tvrdošíne. Od roku 1892 sa dostal do Liptovských Troch Sliačov, ktoré odštartovali jeho mimoriadne úspešnú kariéru dedinského farára a pokrokového regionálneho politika. V Liptovských Sliačoch Andrej Hlinka založil spolok striedmosti (dnešnou rečou klub abstinentov). Menej gramotným liptovským sedliakom vymyslel poistenie šité na mieru a naučil ich využívať ho. Založil úverový a potravinový spolok. Zachránilo sa tak mnoho strádajúcich roľníkov po povodniach či požiaroch.

Hlinka sa začal zaujímať o veľkú politiku v Uhorskej ľudovej strane (Néppárt), ktorá sľubovala riešiť aj menšinové otázky. V roku 1898 neúspešne kandidoval do uhorského snemu. Posun v jeho kariére nastal 22. marca 1905, kedy bol zvolený za ružomberského farára. Jeho jediný protikandidát, ludrovský farár Augustín Kekát, bol tiež ružomberský rodák. Očakával sa tesný výsledok. Voľbu vykonával ružomberský snem a Hlinka ju vyhral v pomere 25:19. Stal sa veľkým kritikom hospodárenia mesta a jeho korupčného prostredia. V roku 1907 sa spolupodieľal na vzniku Ľudovej banky so sídlom v Ružomberku. História tejto banky sa zaoberáme v kapitole Podniky a inštitúcie. Andrej Hlinka bol vo vedení banky 23 rokov a treba priznať, že v tomto prostredí mierne povedané precenil svoje schopnosti.

Nový farár Ružomberka odštartoval svoju búrlivú politickú kariéru už v roku 1905. V týchto časoch k jeho najbližším spolupracovníkom patrili František Skyčák, Ferdinand Juriga a František Jehlička či Milan Hodža, s ktorými v SNS zakladal Slovenskú ľudovú stranu, ale aj Vavro Šrobár. Vo voľbách do Uhorského snemu podporoval kandidáta SNS. Biskup Dr. Alexander Párvy ho za politickú činnosť suspendoval a za údajné svätokupčenie mu dokonca zakázal vysluhovať omše. Hlinka tak okúsil kapitolu politickej perzekúcie.

Prvý krát bol zadržaný 27. júna 1906 a súdený v sedrii Kaštieľa sv. Žofie v Ružomberku. Vymyslené obvinenia mu vtedy dokázané neboli. Koncom roku 1906 ho ale s inými Ružomberčanmi (napr. so Šrobárom) odsúdili za poburovanie proti Maďarom na trest odňatia slobody. Ten si po viacerých zmenách odsedel v Segedíne od 30. novembra 1907 do 10. februára 1910. Ešte pred nastúpením do väzenia stihol Hlinka svoje prednáškové turné po Morave, kde verejnosť zoznámil s postavením Slovákov v Uhorsku. Práve v tom čase 27. októbra 1907 sa odohral Černovský masaker. Hlinku obvinili a v jeho neprítomnosti ho súdili za poburovanie a organizovanie týchto udalostí. V tom istom procese bola uväznená aj jeho sestra Anna Fullová na 3 roky! Segedínske väzenie Hlinkovi spríjemnilo aspoň rozhodnutie Vatikánu o neplatnosti jeho kňazskej suspendácie 27. februára 1909. Pomohli k tomu aj viacerí českí duchovní.

Hlinka sa z väzenia vrátil ako víťaz. Biskup Párvy ho musel vrátiť do kňazského úradu. V júni 1910 napokon vysvätil v rodnej Černovej nový kostol, ktorý bol po tragických udalostiach úradne zatvorený. Hlinka sa vo veľkom venoval aj publicistike a to nielen v katolíckej tlači. V čase po prepustení z väzenia sa postupne názorovo rozišiel s Vavrom Šrobárom. V lete 1913 obnovil činnosť Slovenskej ľudovej strany. V júli 1917 ho v Ružomberku navštívil moravský starý známy katolícky kňaz Dr. Alois Kolísek. Prišiel sa ubezpečiť, že Slováci počítajú so začlenením sa do ČSR. Hlinka prizval aj Šrobára a vyjadril sa v zmysle: „My musíme Čechov nábožensky a oni nás hospodársky obrodiť“. Popri tom ale jasne definoval Slovákov ako samostatný národ. O rok neskôr 24. mája 1918 patril k 25 predstaviteľom slovenskej politiky, ktorých do Martina zvolal na dôvernú poradu predseda SNS Matúš Dula. Hlinka prelomil počiatočnú opatrnosť svojím jednoznačným stanoviskom za orientáciu česko-slovenskú: „Tisícročné manželstvo s Maďarmi sa nevydarilo. Musíme sa rozísť!“. Toto stanovisko v opatrnejšej podobe predniesol F. Juriga aako jediný slovenský poslanec v uhorskom sneme 19. októbra 1918, čo sa prijalo ako prihlásenie sa Slovíkov k novovzniknutej ČSR.

O dva dni bol rýchlejší Vavro Šrobár, ktorý sa šťastnou zhodou náhod stal v Prahe jediným oficiálnym reprezentantom Slovenska, čím si vyslúžil funkciu v pražskej vláde ako minister s plnou mocou pre správu Slovenska – inak povedané stal sa „diktátorom“ slovenskej politiky v ČSR. Tým vyvrcholili jeho konflikty s Hlinkom, ktorý sa tak rýchlo dostal do úlohy oponenta pražskej vlády. Okrem malého zastúpenia Slovákov mu v nej prekážalo aj nedostatočné zastúpenie katolíkov. 20. septembra 1919 sa pod vplyvom nedôveryhodného Františka Jehličku vydal na vlastnú päsť na mierovú konferenciu do Paríža, kde chcel predložiť Jehličkove požiadavky slovenského národa písané po francúzsky. Nakoľko Hlinka francúzsky nevedel, evidentne netušil, že v kritickom čase pred podpísaním Trianonskej dohody predkladá okrem iného aj žiadosť na vypísanie referenda na Slovensku, či sa jeho obyvatelia skutočne chcú od Uhorska odtrhnúť. Neohlásenej delegácii Hlinku s Jehličkom sa stala osudná cesta na falošné pasy a tak sa vracali domov s biľagom kriminálnikov. Vlastne iba Hlinka, Jehlička s pomaďarčeným menom (Jehlicska) odišiel navždy do Budapešti. V Československu bol vnímaný ako maďarský agent.

V noci z 11. na 12. októbra 1919 Hlinku z ružomberskej fary odviedla tajná polícia. Skončil na Morave v Mírovskej politickej väznici. Od 13. decembra toho roku ho premiestnili na zámok v Brodku u Prostějova. Vo väzení sa dbalo na jeho dôstojnosť. Mal povolené návštevy, mohol slúžiť omše, navštevovať knižnicu a jedlo si nechával nosiť z reštaurácie. Z väzenia ho predčasne dostali parlamentné voľby, v ktorých získal poslanecký mandát a s ním aj imunitu. V Prahe napokon prevážil politický názor, že síce Hlinka naplnil skutok charakteru vlastizrady, ale bude sa k nemu pristupovať len ako k temperamentnému politikovi, ktorý prekročil medze. Hlinka sa tak po druhýkrát vrátil ako obeť politickej perzekúcie a jeho popularita aj napriek počiatočnému dištancovaniu sa ľudákov od jeho parížskej akcie vyrástla rýchlo do nebies. Obzvlášť doma v Ružomberku bol symbolom pokroku, úspechu a martýrstva.

My Ružomberčania si Hlinku pamätáme ako toho, čo veľa pre mesto urobil. Postaral sa napríklad o vznik Kultúrneho domu, ktorý nesie jeho meno. V jeho priestoroch tiež sídlila Tatranská župa odboru Telocvičnej jednoty Orol, ktorá sa nazvala po Hlinkovi. Vznikla paralelne s Telovýchovnou jednotou Sokol v roku 1919 podobne ako Orol podľa rovnomenných českých vzorov. Podobne ako Ružomberok aj celé Slovensko vnímalo Hlinku ako "Otca národa", ktorý pre nás vždy nespravodlivo trpel. Napokon on sám sa tak neraz prezentoval. Slovenskí čechoslovakisti a predovšetkým Česi, videli Hlinku skôr v jeho negatívnom spektre. Predovšetkým v rokoch, keď začínal Mussolini, ku ktorého politike Hlinka prejavoval zdanlivo isté sympatie. Ružomberskí Orli postupom času naberali militantnejší charakter než si Hlinka dokázal predstaviť. To sa v plnej miere prejavilo až po jeho smrti. Za Hlinkovho života sa riešila skôr otázka autonómie. Andrej Hlinka si gardu nevybral, garda si vybrala jeho. Založili ju radikálni členovia HSĽS tesne pred jeho smrťou, ale to už predbiehame udalosti.

Andrej Hlinka na Orolskom zjazde v júli 1934

Andrej Hlinka ako kňaz vnímal autonómiu vo veľkej miere ako prostriedok ochrany katolíckeho Slovenska pred českou vlnou zavrhovania katolíckej cirkvi ako symbolu habsburskej nadvlády. Prvá výrazná sekularizačná vlna pritom na Slovensko prišla už z Budapešti koncom monarchie. Od roku 1894 práve z týchto dôvodov fungoval v Ružomberku Katolícky kruh, pri ktorého zrode Hlinka samozrejme nechýbal. Aj v tých časoch platilo, že horlivejšími odporcami týchto procesov boli kňazi než biskupi. Z Hlinkovej iniciatívy vznikla v novembri 1918 kňazská rada. V roku 1919 sa s Hlinkom v Prahe stretol pápežský nuncius Valré. Hlinka mu spolu s delegáciou slovenských a českých kňazov (poslancov Národného zhromaždenia ČSR) odovzdal list pre pápeža. Išlo o podklady k vytvoreniu slovenskej cirkevnej samosprávy a menovanie jej nemaďarských biskupov. Hlinka bol vážnym kandidátom na post biskupa, no aj vinou odporu Vavra Šrobára sa ním nestal. Neskôr 2. septembra 1919 (pred svojou cestou do Paríža) navštívil nuncia vo Varšave Achille Rattiho (budúceho pápeža Pia XI.). Odovzdal mu list, v ktorom tiež zdôrazňuje potrebu slovenskej autonómie a nebezpečnú náboženskú politiku Prahy. Od roku 1920 bol zvolený za predsedu Spolku sv. Vojtecha. V cirkevnej kariére dosiahol titul pápežského komorníka v roku 1924 a v roku 1927 titul apoštolského pronotára.

Od roku 1920 bol Hlinka aktívnym politikom a de fakto doživotným lídrom Slovenskej ľudovej strany, ktorej program bol postavený na boji za autonómiu Slovenska. Prívlastok „Hlinkova“ získala v roku 1925. Za celé obdobie boli ľudáci vo vládnej koalícii len v období 1925-1929. Vládu so svojou stranou opustil Hlinka na protest proti zadržaniu jej člena Vojtecha Tuku za špionáž v prospech Maďarska. HSĽS ani ako vládna strana nedosiahla efektívne riešenie slovenskej otázky. Zaujímavou udalosťou sa stali Pribinove slávnosti v Nitre v auguste 1933. Jazykom slovenskej propagandy išlo o jubileum 1100 rokov vysvätenia prvého kostola v strednej Európe, čo mal byť pôvodne len cirkevný sviatok. Pražská vláda ho chcela využiť na demonštráciu česko-slovenského priateľstva. Dav ľudí ale na pódium vyniesol nezvaného hosťa Andreja Hlinku, ktorý predniesol program HSĽS – autonómia Slovenska s odvolaním sa na Pittsburskú dohodu.

Len niekoľko mesiacov pred Pribinovými slávnosťami získal konečne moc Adolf Hitler, čo česko-slovenské otázky dostávalo stále viac do konfliktov a neporozumení. Hlinka bol Prahou stále viac vnímaný ako nebezpečný nacionalista. Ôsmeho februára v tomto presvedčení do Ružomberka zavítal aj vodca sudeto-nemeckej strany Karl Frank. Zo zápiskov jeho slovenského kolegu Franza Karmasina sa dozvedáme, že Hlinka nazval Hitlera „kultúrnou beštiou“

Karel Pacner v knihe Osudové okamžiky Československa dokonca uvádza, že ľudáci krátko po tomto incidente prijali od Sudeto-nemeckej strany 5 miliónov korún. (Takéto tvrdenie treba preskúmať). Bol to posledný rok života Andreja Hlinku. Slovenskej autonómie sa nedožil, ani Mníchovskej dohody, ktorá tomu predchádzala. V júli 1938 strávil v bratislavskom sanatóriu asi 2 týždne. Krátko po návrate do Ružomberka boli bez jeho vedomia na západnom Slovensku založené Hlinkove gardy. Svoj posledný odkaz stihol venovať spolku kresťanskej mládeže Orol. Tri dni pred smrťou mal vystúpiť na jeho zjazde v Žiline.

Dynamiku Hlinkovej osobnosti sprevádzali aj 2 neúspešné atentáty. V roku 1919 na fare v Ružomberku a o dva roky neskôr na zhromaždení v Krupine. Menej známy je neuskutočnený únos, ktorý bol objednaný legendárnym vodcom Druhej poľskej republiky Józefom Piłsudskim. Hlinkov pripravovaný únos z moravského väzenia nečakane ukončilo jeho predčasné prepustenie. (Túto tému spracoval Mečislav Borák v časopise Historická revue č.9 r.1998)

Posledné dni života strávil na domácej fare obklopený svojimi vernými ako Karol Sidor, Alexander Mach, Ján Vojtaššák, Karol Krčméry, Karol Mederly a iní. Pri jeho smrteľnej posteli bdeli celý čas dvaja doktori a pod oknami fary sa schádzali davy. Pohreb sa konal 21. augusta 1938. Celebrovali ho štyria biskupi na čele s Jánom Vojtaššákom (apropo absolvent Ružomberského gymnázia). Dovedna sa obradu zúčastnilo 920 kňazov a 80 000 smútiacich. Nechýbali predseda československej vlády Milan Hodža, podpredseda snemovne Jozef Sivák ani predstavitelia HSĽS na čele s Jozefom Tisom. Spomedzi mnohých rečníkov vystúpil aj Jozef Cíger Hronský ako predseda Matice slovenskej. Andrej Hlinka bol pochovaný, ako si želal - v ružomberskej krypte jezuitov. Pohre vysielal rozhlas v celej ČSR naživo. Slávnostnejší pohreb Slovensko zažilo snáď už len na Štefánikovej Mohyle pod Bradlom.

Krátko po vzniku vojnovej Slovenskej republiky bol na návrh poslancov Pavla Čarnogurského a Pavla Floreka prijatý zákon o zásluhách Andreja Hlinku za štát. Na základe tohto zákona mala vzniknúť bazilika, kde by „Otec národa“ našiel večný odpočinok a slávu. Z finančných dôvodov sa napokon vybudovalo len mauzóleum, kde jeho telo premiestnili 31.10.1939. Paradoxne ho tak odsúdili do "zabudnutia". Začiatkom jari 1945 sa štátny aparát zo strachu pred blížiacim sa vojskom Červenej armády rozhodol telo Andreja Hlinku bezpečne uschovať. Podľa svedectva kaplána Jozefa Lajoša sa to odohralo v marci za účasti Alexandra Macha a úkryt mal byť v Šaštíne. Posledné zistenia potvrdzujú, že mu asistoval aj farár Ján Ferenčík a nemeckí vojaci a bolo to začiatkom februára. Faktom ostáva, že telo Andreja Hlinku sa doteraz nenašlo. Jeho posledným známim miestom boli katakomby Dómu sv. Martina v Bratislave.

K jeho sláve neprispeli ani pravidelné pietne akty organizované HSĽS, kde sa pri okrúhlych výročiach pozývali politici z balkánskych vojnových štátnych útvarov. V septembri 1941 navštívil mauzóleum minister vnútra tretej ríše W. Frick. O rok na to vzdal poklonu pamiatke Hlinku aj pápežský chargé G. Burzio. Pri svojej návšteve oznámil symbolické odobratie funkcie pápežského preláta Andrejovi Hlinkovi „za jeho politickú angažovanosť v prospech nacizmu a jeho postoj k židovskej otázke” (citácia z Monografie mesta Ružomberok).

Zákon o zásluhách Andreja Hlinku bol v roku 2007 revitalizovaný a po pripomienkach v triezvejšej forme uvedený do platnosti. (Vypustila sa pasáž, ktorá mala Hlinku titulovať "Otcom národa" – viď zákon 531/2007 Z.z.). V parlamente Slovenska sa tak medzi busty Jozefa Miloslava Hurbana a Milana Rastislava Štefánika dostala aj busta Andreja Hlinku. Rok po vzniku Slovenskej republiky vzniklo ešte vyznamenanie Rad Andreja Hlinku, udeľované výlučne slovenským občanom za zásluhy o vznik štátu, ktorého nositeľom je ex officio aj každý prezident Slovenska. Prvý prezident Michal Kováč si na toto vyznamenanie musel ale počkať až do roku 2023. Jeho laureátmi sa stalo veľké množstvo poslancov vlády, ktorá ocenenie stvorila. Ak vynecháme rok 2023, naposledy bol Rad Andreja Hlinku udelený prezidentom v roku 2013 Hvezdoňovi Kočtúchovi im memoriam.

Andrej Hlinka za života získal na Slovensku spomedzi politikov či kňazov snáď najviac popularity a slávy, ktorá nezapadla prachom ani po jeho zatracovaní komunistickým režimom. Aj v súčasnosti čelí často kritike z rôznych dôvodov, čo je prirodzený vedľajší účinok slávy. Pocty ktoré sa mu dostali, si zaslúžil svojou vytrvalosťou a húževnatosťou. Nemožno mu ich uprieť ani napriek chybám, ktoré jeho závratnú kariéru sprevádzali. Za niektoré bol potrestaný počas života právom či neprávom, za iné po smrti. Zveličovaním jeho prínosu pre Slovensko sa jeho osobnosti už ublížilo dostatočne a opätovné zatracovanie jeho osoby by už nebolo užitočné. Históriu treba prijať v celom jej spektre.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.

LETZ, Róbert, MULÍK, Peter et al. Pohľady na osobnosť Andreja Hlinku. Turany: Matica Slovenská, 2009. ISBN 978-80-7090-951-5

HOLEC, Roman. Hlinka: Otec národa? Bratislava: Marenčin PT, spol s.r.o., 2019. ISBN 978-80-569-0440-4

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

https://www.aktuality.sk/fotogaleria/312751/kam-zmizlo-telo-andreja-hlinku-stara-sprava-odhaluje-cast-tajomstva/3/--- § 459/2009 Z.z. --- sk.wikipedia_Andrej_Hlinka --- http://monuments-remembrance.eu/sk