Narodil sa v rodine liskovského richtára. Absolvoval ružomberské gymnázium, neskôr vyššie katolícke gymnázium v Levoči, tiež v Banskej Bystrici až sa napokon vrátil do Levoče. V školskom roku 1885/86 ho po vykonaní písomnej maturitnej skúšky vylúčili spolu s ďalšími desiatimi študentmi zo všetkých škôl v Uhorsku „za šírenie panslávskych pletích“. Maturitu preto zložil v Přerove. Štúdium medicíny absolvoval na Karlovej Univerzite v Prahe roku 1898.

V Prahe sa stal členom študentského spolku Detvan, v rokoch 1894/95 bol predsedom spolku. Oboznámil sa tu s myšlienkami L.N. Tolstoja a spoznal Milana Rastislava Štefánika. Patrili k obdivovateľom T.G. Masaryka. Prijal jeho sociálne učenie, morálne zásady a jeho program drobnej práce medzi ľudom. Podieľal sa na založení Československej jednoty, časopisu Hlas a hnutia hlasistov, v ktorom bol od roku 1903 predsedom. Po zaniknutí časopisu Hlas sa pridal k skupine časopisu Prúdy, ktorú viedol jeho verný priateľ Fedor Houdek (1877-1953).

V Ružomberku sa usadil v roku 1899. V dome Griellovcov na Veľkej Podhore si otvoril ordináciu. Pôsobil v spoločnosti slovenskej mládeže, kde organizovali výlety, nacvičovali spev a venoval sa aj divadlu. Roku 1900 založil v Ružomberku s Fedorom Houdekom Občiansku besedu. Toho istého roku sa oženil s Bertou Kučovou (1875 -1938) z Moravy. Narodili sa im 3 deti no v roku 1925 skončilo ich manželstvo rozvodom.

V roku 1906 kandidoval do uhorského parlamentu s podporou Andreja Hlinku, a preto bol jeden rok väznený v Segedíne. Tu vznikalo aj jedno z jeho osvetových diel Ľudová zdravoveda. Literárne spolupracoval s L.N. Jégém. Používal aj pseudonymy, napr. V. Lieskovan. Jeho bohatá tvorba tiež zachytáva dobové prostredie Ružomberka. Keď sa v roku 1910 Andrej Hlinka vrátil z väzenia a absolvoval povinnú „poklonu“ u biskupa Párvyho, začali vzťahy Šrobár - Hlinka chladnúť.

Ako člen SNS sa Šrobár v máji 1914 zúčastnil v Budapešti na uznesení o utvorení Slovenskej národnej rady. Počas prvej svetovej vojny sa prihlásil k československému odboju a v roku 1918 sa stal autorom myšlienky práva na sebaurčenie pre „Uhorskú vetvu československého národa“. V máji 1918 sa so slovenskou delegáciou zúčastnil na oslavách Národného divadla v Prahe. Koncom vojny v Cegléde blízko Budapešti ošetroval juhoslovanských vojnových zajatcov, kde ho 14. augusta za odbojovú činnosť zatkli.

Po prepustení odcestoval tajne do Prahy, kde dorazil práve v čase vyhlasovania vzniku ČSR dňa 28. októbra. Bol pri tejto udalosti oficiálne jediným zástupcom Slovenska. Vo vznikajúcej revolučnej vláde ČSR bol poverený obsadením Slovenska, zavedením jeho novej správy a zostavením dočasnej vlády. Po ustanovení centrálnej pražskej vlády sa 14.novembra 1918 stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska.

V máji 1920 bol ministrom zdravotníctva a unifikácie a v roku 1921 ministrom školstva a osvety. Pôsobil v Republikánskej strane poľnohospodárskeho a maloroľníckeho ľudu, bol poslancom a v rokoch 1925 až 1935 senátorom Národného zhromaždenia v Prahe. Zároveň bol do roku 1937 profesorom medicíny na UK v Bratislave. Vo veku 70 rokov sa presťahoval do Trenčianskych Teplíc, kde počas dôchodku pracoval ako lekár.

Po rozbití ČSR sa pridal k druhému československému odboju, založil jeho vlastnú odbojovú skupinu a patril k organizátorom SNP. V marci 1945 viedol delegáciu SNR pre oslobodené územia v Moskve, ktorá bola zásadná pre nový vládny Košický program. Po oslobodení východného Slovenska sa stal ministrom financií. Chtiac či nechtiac pomohol komunistom k „Víťaznému februáru 48“. Nechal sa menovať čestným predsedom umelo vytvorenej Strany slobody, aby poslúžila na štiepenie kresťanských hlasov Demokratickej strany, v ktorej pôsobil predtým.

Po roku 1948 sa stal ministrom pre zjednotenie zákonov. Druhý krát sa oženil v roku 1946 s vdovou po priateľovi MUDr. Ivanovi Hálkovi – Máriou Lujzou rod. Klicperovou (1882-1954). Bola dôležitou osobou v slovenskom ženskom hnutí sociálnych a charitatívnych organizácií. Dožil sa najkrutejších rokov Gottwaldovej diktatúry. Zomrel v Olomouci vo veku 83 rokov po operácii zhubného nádoru.

Narodil sa signatárovi Martinskej deklarácie Jánovi Jančekovi st. Študoval v ružomberskom gymnáziu, druhý ročník kvôli zdolonaleniu maďarčiny strávil v Kiskunfelegyháze. Patril k nadšencom prvého Alžbetínskeho múzea v Ružomberku. Po udaní, že na Čebrati spieval národné piesne, musel opustiť gymnázium. Doštudoval na priemyslovke a obchodnej akadémii v Budapešti a Kežmarku.

Počas jednoročnej dobrovoľnej vojenskej službe zdokonaľoval svoju francúzštinu v Antverpách. Počas prvého pobytu v USA publikoval v krajanskej tlači. V Pittsburghu stál pri založení časopisu Slovenský sokol. V roku 1905 sa vrátil do Ružomberka. Patril k spoluzakladateľom Ľudovej banky.

Po vypuknutí 1. sv. vojny narukoval do Košíc a cez Pécs sa dostal roku 1915 na ruský front, kde sa nechal dobrovoľne zajať.

V uzbeckom Samarkante sa zapojil do česko-slovenského odboja a roku 1916 sa presunul do Kyjeva, kde sa postupne stal spolu-organizátorom československých légií. Spolu s J.G. Tajovským a Jankom Jesenským sa podieľal na vydávaní časopisu Slovenské hlasy v Petrohrade, neskôr vychádzali aj v Jekaterinburgu.

Aj keď nie sú priame dôkazy, je zrejmé, že roku 1917 musel Ján Janček ml. počas druhého pobytu v USA spolupracovať s M.R. Štefánikom. Museli sa poznať minimálne nepriamo cez Vavra Šrobára. Ako tajomník Slovenskej ligy v máji 1918 podpísal Ján Janček ml. s americkými Slovákmi, Čechmi a T.G. Masarykom Pittsburskú dohodu o vzniku ČSR.

Po vzniku ČSR Janček v Ružomberku vydával legionárske Slovensé hlasy, ktoré sa orientovali tak proti Hlinkovi, ako aj proti ľavici.

Janček sa neskôr stal komisárom pre spor s Poľskom o goralské regióny Oravy a Spiša. Do zabudnutia upadol aj vinou Andreja Hlinku a Sidorovho časopisu Slovák. Označili ho za vinníka úpadoku Ľudovej banky a straty goralských obcí.

Janček sa ako pravá ruka Šrobára stal tiež košickým županom. Od roku 1925 obnovil prílohu novín Hlasu Literárna beseda, kde prispievali aj Hodža s Masarykom a ilustroval ju Ľudovít Fulla. Boli zrejme najväčšou protiváhou na Slovensku mainstreamových autonomistov.

Od roku 1927 do roku 1931 boj Janček ml. starostom Ružomberka a od roku 1929 bol zvolený za poslanca Národného zhromaždenia ČSR. Pracoval v brannom a zahraničnom výbore. Bohužiaľ už ako 52 ročný zomrel v bratislavských kúpeľoch,možno zo stresu z vyčerpávajúcej práce. Pochovaný je Ružomberku.