Praveké dejiny Dolného Liptova ilustrujú nálezy legendárneho vrchu Mních a jeho Liskovskej jaskyne. Stopy po pravekom človeku sa našli v Bešeňovej. Prvé a jediné praveké artefakty mesta Ružomberok boli objavené v kaštieli sv. Žofie popri jeho nešťastnej prestavbe na hypermarket v roku 2004. Najzaujímavejšie sú ale nálezy starovekých bronzových mečov tzv. Liptovského typu z Martinčeka - neďaleko už spomenutého vrchu Mních.

Dejiny stredovekého mesta písal okrem kaštieľa sv. Žofie a hradu Likava aj starý mestský rínok. Podľa legendy vznikol na ružovom kopci ktorý mestu dal meno. Za prvú písomná zmienka o Ružomberku môžeme považovať listinu z roku 1233. Síce sa tu spomína len zem zvaná Revúca, západne od dnešnej rieky Revúca s kostolom Všetkých svätých v dnešnej Ludrovej, ktorá zanikla v 14. storočí. Ružomberok ako mesto vznikol formálne až v roku 1318, zásluhou magistra Donča. Najstaršia sakrálna stavba Ružomberka sa predpokladá ale v areáli kaštieľa sv. Žofie, kde sa v roku 2004 podarilo objaviť jej základy.

Ružomberok patrí po Partizánskej Ľupči a Hybe k trom najstarším mestám Liptova. Mestské výsady jednotlivým liptovským mestám sa udeľovali po vzore Partizánskej Ľupče, ktorá sa do roku 1946 nazývala Nemeckou Ľupčou. A síce historickú Ľupču obývali najskôr Slovania, výsady mesta získala pričinením nemeckých prisťahovalcov. Tí prišli na Liptov ako skúsený baníci. Inak tomu nebolo ani v Ružomberku. Napriek počiatočnej zlatej horúčke v stredovekej Nemeckej Lupči sa na Liptove ťažili menej významné nerasty, napr. železo. Baníctvo Liptova nikdy nedosiahlo významnú úroveň, čo iste rozvoju mesta nepomohlo. Do priemyselnej revolúcie mesto ťažilo najmä zo svojej vynikajúcej polohy križovatiek obchodných ciest medzi Košicami a Sliezskom a možnosťou splavovať drevo do Budapešti.

Od 14. novembra 1318 sa Ružomberok stáva slobodným kráľovským mestom. Učinil tak kráľ Karol Róbert z Anjou. Z Ružomberka a Likavského hradu sa po úpadku hradu Liptov stáva hlavné centrum novej Liptovskej stolice, ktorá sa vyčlenila zo Zvolenskej za úradovania župana Donča. Vzťahy medzi kráľovským mestom Ružomberok a panstvom Likava sa začali komplikovať od čias kráľa Žigmunda Luxemburského. Jeho listina oslobodzujúca mesto od platenia daní podpísaná azda v kaštieli sv. Žofie robí eventuálne z torza jeho chátrajúcej ruiny najstarší kaštieľ Slovenska. Do 15. storočia sa v meste vyberalo mýto, neskôr túto úlohu prevzal Likavský hrad a jeho panstvo.

Podľa toho kto hrad Likava práve ovládal, sa sloboda mešťanov neplatiť dane často nedodržiavala. Túto výsadu Ružomberku pre pravidelné sťažnosti museli potvrdiť dovedna až štyria králi. Hrad dobili v 15. storočí Husiti. Od roku 1435 ho prerušovane vlastnili 3 generácie Huňadyovcov. Posledným z nich bol nemanželský syn kráľa Mateja Korvína, ktorý dostal roku 1479 ako jediný titul Liptovský knieža. Ďalším z majiteľov hradu bol kráľ Ján Zápoľský. V bitkách o moc nad rozdeleným kráľovstvom vyplienil Ružomberok roku 1529.

Mesto oslobodil jeho kráľovský rival Fridrich I. Habsburský. Ten tiež potvrdil slobodu mesta neplatiť dane. Z tejto doby sa v radničných archívoch dochovali najstaršie knihy. Boli písané zväčša slovensky. Dostávame sa už do obdobia renesancie, ktorá je pre Uhorsko krvavým obdobím tureckých vojen a stavovských povstaní. Napriek tomu sa do dejín Ružomberka zapísali učenci svetových univerzít s prídomkami Rosenberg. Napríklad rodák Eliáš Splénius, rektor zaniknutého ružomberského lýcea.

Sedemnáste storočie prinieslo Ružomberku neúrody, mor a niekoľko veľkých vojnových ťažení povstalcov Bočkaja, Tököliho či Rákociho. Traduje sa legenda, že pod kostolom sv. Martina v Martinčeku spočíva telo Štefana Tököliho. V tomto období sa tiež viackrát spomína kaštieľ sv. Žofie, ktorý striedavo dobývali rôzne armády. Ružomberok ako slobodné kráľovské mesto stál vždy na strane riadne uznaného kráľa a keďže nikdy nemal hradby a nachádzal sa na križovatke hlavných ciest, povstalci ho vždy vyplienili. Dôkazom je tomu aj Likavský hrad, ktorý nechal zbúrať František Rákoci II. roku 1707. Panstvo z neho sa tak presťahovalo do kaštieľa sv. Žofie. Ten až do 20. storočia slúžil ako sídlo Liptovského súdu a to aj v časoch, kedy Ružomberok už nebýval župným sídlom. Župa sídlila striedavo aj v Nemeckej (Partizánskej) Ľupči, Liptovskej Mare a Liptovskom Mikuláši.

Osemnáste storočie prinieslo mestu viacero pozitívnych zmien. Tereziánsky urbár po storočiach sporov medzi mestom a panstvom uľavil z často nespravodlivých nárokov likavských pánov. Definitívnu bodku týmto pomerom dala až revolúcia v roku 1848, kedy sa v celom Uhorsku zrušilo poddanstvo. V roku 1729 vzniká v Ružomberku Piaristické gymnázium, ktoré po dlhých peripetiách získalo dôstojnú budovu v roku 1888.  Devätnáste storočie poznačilo Ružomberok Maďarizáciou. Keď v susednom Mikuláši vyhlásili Štúrovci Žiadosti Slovenského národa Ružomberok a jeho mešťania sa od toho dištancovali. Svojou kritikou Štúrovcov si vtedy mesto vyslúžilo prezývku „Malý Debrecín“.

Vďaka rodom ako Makovickovci či Krčméryovci, ktoré podporovali Maticu Slovenskú, sa tieto pomery začali meniť. V Ružomberku sa začínajú kumulovať generácie silných osobností minimálne národného významu. To isté platilo aj pre významnú obec židovskú. V roku 1888 vznikla slovenská tlačiareň Karola Salvu.

Revolúciou pomerov mestu a Slovensku priniesol spočiatku tandem Andrej Hlinka – Vavro Šrobár ako bojovníci proti maďarizácii. Od volieb 1905 sa obaja dostávajú pod drobnohľad polície. Vďaka Černovskej masakre z roku 1907 o Ružomberku začali písať i svetový žurnalisti ako škótsky historik a publicista R. W. Seton-Watson a nórsky nositeľ Nobelovej ceny za literatúru Bjørnstjerne Bjørnson. Vďaka nim pomenovala Európa Uhorsko „Žalárom národov“. Z ružomberských osobností treba pamätať aj na predstaviteľov Martinskej deklarácie či členov Slovenskej národnej rady. Napríklad Fedor Houdek, či Ján Janček st. alebo jeho syn Ján Janček ml. -  jeden z deklarantov Pittsburskej dohody. Najďalej to dotiahol Vavro Šrobár, ktorý sa v prvej pražskej vláde stal ministrom s plnou mocou pre správu Slovenska. Opozícia ho nazvala „Slovenský diktátor“.

Pravou rukou Andreja Hlinku po vzniku ČSR bol ďalší Ružomberčan Karol Sidor. Ako redaktor časopisu Slovák bol hlavou propagandy HSĽS. Stal sa prvým veliteľom Hlinkových gárd, prvým predsedom autonómnej slovenskej vlády a prvým ministrom vnútra Slovenského štátu. Napriek tomu odmietol Hitlerovu ponuku osamostatniť Slovensko a rezignoval na všetky tieto funkcie. Ružomberok zažil svoj vrchol práve v období vojnového Slovenského štátu. Stal sa sídlom najväčšej Tatranskej župy a plánovala sa tu vybudovať aj technická univerzita. Nový režim zneužil pamiatku Andreja Hlinku na svoju propagandu. Pod farským kostolom sa uložilo jeho telo do mauzólea, pri ktorom sa pravidelne schádzali príslušníci domácich i zahraničných nacistických štátov a organizácií. Z obavy pred príchodom sovietskych vojsk sa Hlinkovo telo odnieslo do Bratislavy, kde správy o ňom navždy miznú. Mesto s nálepkou klérofašizmu bolo po komunistickom prevrate odstavené na druhú koľaj. Nepomohla ani skutočnosť, že patril aj k centrám Slovenského Národného povstania.

Osobitnú odbojovú skupinu organizoval napr. Vavro Šrobár, ale známejší boli v tomto smere komunisti, ktorým 2. svetová vojna nahrala na smeč. Okrem bratov Gronských z Likavky začal svoju kariéru v Ružomberku aj nepísaný hrdina Mňačkovho románu „Ako chutí moc“ Rudolf Strechaj. Z ružomberského väzenia sa vypracoval na snáď najtvrdšieho stalinistu Československa. Status hrdinu SNP mu zaručil postup napriek faktom, že bol aj gardistom a členom ľudáckych politických strán. Komunizmus počas 41 rokov Ružomberok systematicky upozaďoval, podobne ako aj Hlinku, resp. našich protikomunistických inteligentov.

S úpadkom mesta priamo súvisí aj násilné vyhladenie Ružomberskej židovskej obce, ktorej osobnosti a genius loci Ružomberku nenahrania ani revitalizované náhrobné pomníky židovského cintorína.

Komunizmus prial aspoň ružomberskému priemyslu a jeho odborným školám. Kedysi najväčšie textilové závody monarchie nechtiac položila Nežná revolúcia. Podnik Texicom nedokázal v deväťdesiatych rokoch konkurovať lacnému ázijskému textilu. V úspešnej tradícii ale pokračujú dodnes Severoslovenské celulózky a papierne pod hlavičkou Mondi. Ich predchodcu pomáhal spolu-zakladať v polovici 19. storočia legendárny ružomberský rod Makovických. V Ružomberku založili prvú banku so slovenským kapitálom a mnohé iné podniky, napríklad bryndziareň. Úspešné rodinné podniky spolu s bankou zastavilo v najlepšom znárodnenie komunistami.

Súčasným najväčším zamestnávateľom v Ružomberku je Ústredná vojenská nemocnica, ktorá vychádza z tradície vojenských kasární a barakovej nemocnice z obdobia monarchie. Najnovšou dôležitou inštitúciou Ružomberka je Katolícka Univerzita, založená v roku 2000. Mesto tiež zviditeľnil národný umelec a držiteľ svetových ocenení výtvarnej moderny Ľudovít Fulla. Svoje obrazy po smrti venoval štátu a sú prístupné v mestskej galérii nesúcej jeho meno. Ružomberok sa ako mesto Andreja Hlinku dostalo aj na bankovky Slovenských korún s hodnotou 1000 Sk. Dnes patrí k stredne veľkým slovenským okresným mestám, ktoré je známe cestovným ruchom, lyžovaním a inými športmi. Zabudnutú slávu mesta môže ešte pripomínať mestský cintorín, kde sú pochované osobnosti na ktoré sa dávno zabudlo. My sa to pokúsime zmeniť!