Podnikatelia

Podnikatelia a remeselníci

Že je Ružomberok mestom textilu a papiernictva, ani nebudeme pripomínať. Spomínať rozhodne treba na šikovných podnikateľov, ktorí budovali nie len tieto tradície. Zo slávnych mestských rodov sem povinne patria priezviská ako Makovický, Krčméry či Houdek, ktorých generácie mimo svojich hospodárskych aktivít priniesli aj kus osvety celému Slovensku.

Na pozadí Priemyselná banka Karola Krčméryho, vedľa nej jeho bývalý dom po prestavbe zvaný tiež Robotnícky dom.

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

Genius loci Ružomberka

Peter Slavomil Makovický

꙳ 31.01. 1824 Liptovský Mikuláš - † 08.02. 1911 Ružomberok

Narodil sa v Liptovskom Mikuláši ako jedno zo šiestich detí krajčíra Jána Makovického (1789- 1868). Jeho starší brat Ján (1818-1884) bol národným buditeľom, sestra Judita (1830-1873) manželkou Jána Kadavého (1810-1883) a brat Daniel (1828- 1881) významným bankárom.

Za obchodníka sa vyučil v Kežmarku (1837 – 1841), odkiaľ sa po dvoch rokoch práce presunul do Bratislavy. Tam mal tú česť spoznať Štúra i Hurbana. Prijal meno Slavomil a v roku 1844 vstúpil do spolku Tatrín.

Do Ružomberku prišiel v roku 1850 a na ulici Podhora (č.9) postavil rodinný dom s obchodom. Spolu s bratmi tu vychovali prvé generácie ružomberských obchodníkov. Dom ale poskytoval aj evanjelickej cirkvi či divadlu.

Už v roku 1850 založil so synmi bryndziareň, z ktorej sa rýchlo stala rešpektovaná európska značka. V roku 1883 sa podieľal na vzniku prvých mestských papierní. Založil Ružomberský účastinársky spolok na drevolátku, v ktorom bol dlhé roky predsedom správnej rady. Podobný podnik viedol aj v Demčinách už v roku 1887.

S bratmi zakladal tiež prvú banku so slovenským kapitálom so sídlom v Ružomberku. Tá sa neskôr podieľala aj na vzniku martinskej Tatra banky. Časom sa premenovala na Slovenskú banku, ktorú, do znárodnenia viedla rodina Makovických a spolu s Tatra bankou boli najúspešnejšie banky Slovenska. V Tatra banke pôsobil v jej riaditeľstve od roku 1885.

Zúčastnil sa na Memorandovom zhromaždení v Martine (1861) a patril k delegácii, ktorá Memorandum predložila uhorskému snemu v Pešti. Ako predstaviteľ slovanskej vzájomnosti poslal do Moskvy kolekciu krojov na národopisnú výstavu roku 1867. O rok neskôr sa zúčastnil kladenia základného kameňa Národného divadla v Prahe. V tom istom roku poskytol svoj dom ochotníkom v Ružomberku. Patril k zakladateľom Živeny, Muzeálnej slovenskej spoločnosti či pražského študentského spolku Slovákov Detvan.

S bratom Danielom zbierali peniaze na spolok pre Liptovské štipendium, prispeli na Štúrov pomník, boli jednateľmi Matice slovenskej v Ružomberku a podporili tri slovenské gymnáziá.

Ako člen ústredného výboru SNS sa v auguste 1895 zúčastnil Kongresu nemaďarských národností Uhorska v Budapešti. Zaslúžil sa tiež o obnovenie evanjelického zboru v Ružomberku. Okrem toho pôsobil v mestskom i župnom výbore.

Jeho manželka Anna (1835-1869), rodená Pálková zomrela 3 mesiace po jedenástom pôrode. Dala Ružomberku generáciu osobností ktorá dala o sebe počuť aj za hranicami Slovenska. Majetky Makovických boli zoštátnené a úspechy celého rodu vymazané z povedomia komunistickým režimom. Osudy rodu Makovických spracoval Zdenko Ďuriška v knihe: Medzi mlynmi a bankami.

Obrazy Petra a Anny Makovických maľoval významný slovenský maliar a priateľ rodiny Makovických Peter Michal Bohúň. Nachádzajú sa v zbierkach Oravskej galérie v Dolnom Kubíne.

Hrobku rodiny Makovických v Ružomberku postavenú v roku 1934 projektoval nestor slovenskej architektúry Dušan Jurkovič a je národnou kultúrnou pamiatkou.

zoznam detí Petra a anny makovických:

Oľga Ľudovika (1853-1939), Ľudmila Anna (1855-1918), Peter Ján (1856-1864), Ján Vladimír (1858-1858), Želmíra Judita (1860-1894), Vladimír Ondrej (1862-1944), Cyril Metod (1863-1898), Peter Pavel (1864-1929), Miloš Svetozár (1865-1902), Dušan Pavel (1866-1921), Svetozár Ján (1869-1870)

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.

www.geni.com -- www.register-architektury.sk

Hlinkov vzor a otec katolíckej inteligencie

Karol Eliáš Krčméry

꙳ 28.01. 1826 Ružomberok - † 19.06. 1902 Ružomberok

Rodina Krčméryovcov prišla do Ružomberka z Nemeckej (Partizánskej) Ľupče asi v 18. storočí. Pôvodne evanjelici postupne konvertovali na katolicizmus.

Karol Eliáš je príklad vzdelaného remeselníka. Študoval na ružomberskom gymnáziu, no napokon sa nechal vyučiť za stolára. Po návrate z vandrovky si založil vlastnú dielňu a prenajal si aj hostinec. V roku 1871 spoluzakladal tehelňu a v roku 1883 podnik na výrobu lepenky v Bielom Potoku, kde ho zvolili za podpredsedu.

Spočiatku spolupracoval s rodinou Makovických, no zjavne pre náboženské rozdiely sa s nimi postupne rozišiel. V roku 1888 založil Ružomberskú priemyselnú banku. V rokoch 1864-67 bol mešťanostom a v rokoch 1874-75 richtárom mesta.

Aktivizoval sa aj v Matici slovenskej a bojoval za zachovanie slovenčiny na školách. Jeho dom sa stal centrom národného života Ružomberka. Hosťom „priadok u Krčméryovcov“ býval aj mladý Andrej Hlinka. Karol Eliáš sa venoval tiež ochotníckemu divadlu a v roku 1894 prispel k založeniu Ružomberského katolíckeho kruhu.

Rodina Karola Eliáša Krčméryho v Ružomberku získala status inteligencie a katolíckych aktivistov. Najstarší syn Anastázius Silvester (1850-1877) bol nádejný historik, žiaľ umrel mladý. Druhý Karol (1859-1949) bol jazykovedec a politik HSĽS v období Slovenského štátu. Po prevrate boli jeho synovia perzekvovaní komunistami. Zakazoval sa im vstup do Ružomberka. Známa je tiež policajná razia 19. júna 1962, počas ktorej orgány ŠTB zabavili mnoho písomného materiálu. Cenný rodinný archív bol tak nenávratne zničený!

Traja Karlovi vnuci Karol (1922-?), Silvester (1924-2013) a Vladimír (1931-2022), sa aktivizovali v boji proti totalitám. Karol bol diplomat a účastník druhého československého odboja.

Známejší je Silvester Krčméry, trnavský lekár. Svoju odbojovú činnosť začínal tiež proti nacizmu inšpirovaný otcom Kolakovičom zo Spoločnosti Ježiovej. Spolu s Vladimírom Juklom organizoval tajnú cirkev. V roku 1954 bol odsúdený za vlastizradu na 14 rokov väzenia. Spoluorganizoval tiež Sviečkovú manifestáciu v marci 1988.

Pandémia covidu 19 zviditeľnila v úlohe hlavného hygienika, beztak neprehliadnuteľného špecialistu a mikrobiológa Vladimíra Krčméryho, ktorý bol pomenovaný po svojom už spomínanom otcovi.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7

SIGNATÁR MARTINSKEJ DEKLARÁCIE

Ján Janček st.

꙳ 08.07. 1843 Ružomberok - † 09.10. 1924 Ružomberok

Rodina Jančekovcov prišla do Ružomberku koncom 18. storočia z Oravy. Jančekovci boli šikovní remeselníci ale aj národne uvedomelí občania, tiež úradníci či doktori. Z ich ženskej vetvy pochádza napríklad ľudovýchovný pracovník František Zvada. Ján Janček bol synom Márie Krčméryovej, sestry Karola Eliáša Krčméryho a otca Jána po ktorom bol pomenovaný.

Do školy začal chodiť v revolučnom roku 1848. Počas štúdia zažil veľké zmeny. Najskôr musel učiteľov zdraviť latinsky, neskôr maďarsky, nemecky a dožila sa aj slovenskýh móresov. Od dvanástich rokov sa učil stolárčinu v Bratislave, následne na povinnej tovarišskej vandrovke precestoval celú monarchiu. V roku 1866 sa počas povinnej vojenskej služby zúčastnil rozhodujúcej prusko-rakúskej bitky pri Hradci Králové. Za napísaný telegram do väzenia Vajanskému mal problémy s uhorskou políciou.

Zakladal najstaršie ružomberské fabriky ako zápalkáreň či tehelňu a pôsobil tiež v komunálnej politike. V župnom výbore presadil používanie slovenčiny. Po voľbách do uhorského snemu 1906 bol pre podporu slovenských kandidátov spolu so synmi a dcérou obvinený v procese s Vavrom Šrobárom. 30.10. 1918 sa stal signatárom Martinskej deklarácie.

Jeho podniky skrachovali vplyvom globálnej ekonomickej krízy. Ľudácka propaganda ich označila za dôvod krachu Ľudovej banky, čo bolo cielené zavádzanie.