Šľachta

Mesto Ružomberok nepreslávila šľachta. Do šľachtických titulov sa dostávali skôr názvy okolitých obcí ako Likavka, Ludrová, Štiavnička, Nemecká (Partizánska) Ľupča a iné. Navyše 41 rokov komunizmu napomohlo, aby sa na šľachtu zabudlo. Kaštieľ sv. Žofie ostal napospas vojakom a vandalom a na miestach kúrií nižšej ružomberskej šľachty sa vybudovala "progresívna" budova Jednoty. Inak tomu nebolo aj inde. Celé Slovensko má na tomto poli čo objavovať.

Cisár František Jozef I. so svojím ružomberským vnukom a menovcom Františkom Jozefom Seefriedom.

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

en.wikipedia.org_Franz_Joseph_von_Seefried
Ján Korvín Okoličániovci 
Albert Okolicsányi Otto Okoličány 
Rakovskovci Dereanovci 
Alžbeta Mária Bavorská Otto Seefried
 auf Buettenheim 
Korvín Ján - jediný Liptovský knieža
Mal byť Likavský hrad sídlom dediča trónu?

Ján Korvín

꙳ 02.04.1473 Buda (HU) - † 12.10.1504 Krapina (HR)

Na obsahu sa pracuje - ďakujeme za vaše porozumenie.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

SEGEŠ, Vladimír et al. Kniha kráľov. Prešov: Polygraf Print, spol. s.r.o., 2006. ISBN 80-10-01091-X

en.wikipedia.org
Bojovníci za svätoštefanskú korunu

Okoličániovci

Rod, ktorý získal svoje liptovské sídlo ešte od Arpádovcov. Jeho majetky sa rozrástli po celom Uhorsku. Okoličné im slúžilo ako rodové sídlo až do zrušenia poddanstva v roku 1848.
  • 13. st. - prvé majetky na Liptove
  • 1663 - 1707 správcovia Likavského hradu

Jeden z najstarších šľachtických rodov v Liptove. Spomína sa tu už od 13. storočia. Kráľ Ladislav IV. v roku 1273 daroval Bohumírovi "zem Šalamúnovu" na Hornom a Strednom Liptove. Prví Okoličányovci sa spomínajú zväčša ako kráľovský bojovníci, Napríklad v bitke pri Slanej proti Mongolom či v bitke proti Kumánom. Účastnili sa aj v bojoch proti Turkom, čo potvrdzuje pôvod ich erbu, kde je na šabli nabodnutá hlava Turka. Pôvodne zrejme išlo o udalosť, v ktorej mal byť jeden člen rodu zasiahnutý mečom na tvári, v dôsledku čoho prišiel o oko. Spojením slov oko a líce zrejme vznikol i názov Okoličné. Meno sa neskôr pomaďarčilo.

O oko skutočne prišiel významný člen rodu. Išlo o boj v Neapole po boku kráľa Ľudovíta Veľkého z Anjou. Dlhú tradíciu si rod udržal iste vďaka vernosti kráľovi. Kráľov Uhorska podporili vo všetkých vymenovaných bitkách, ba dokonca aj proti Matúšovi Čákovi - Pánovi Váhu a Tatier.

Rod sa do Ružomberka dostáva až v 17. storočí plniť funkciu úradníkov Likavského panstva.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.

sk.wikipedia.org
S erbom v srdci a s píšťaľkou v ruke

Albert Okolicsányi

꙳ 15.02.1890 Liptovský Peter - † 03.12.1967 Bratislava, pochovaný v Ružomberku

Narodil sa 15. februára 1890 v Liptovskom Petre Albertovi a Žofii Okoličányiovcom. Mal tri sestry, z ktorých Jozefína bola vydatá za maliara Janka Alexyho. Manželka Irena, rod. Mastičová (nar. 28. augusta 1890, Ružomberok – 26. apríla 1970, Bratislava), pochádzala z Ružomberka, kde sa vyučila a aj pracovala na miestnom súde ako úradníčka. Spolu vychovali dvoch synov – Vojtecha, povolaním právnika a neskoršieho významného medzinárodného hokejového rozhodcu a funkcionára, a Otta, lekára-urológa, ktorý popri štúdiu v Bratislave taktiež hral hokej a patril k najlepším slovenským obrancom tej doby. K popredným hokejovým rozhodcom a funkcionárom patril aj Vojtechov syn, vnuk Juraj.

Albert študoval v Ružomberku zrejme na piaristickom gymnáziu. Po vyučení pracoval ako  úradník v Dovalove, Ružomberku a v Likavke. Patril k zakladajúcim členom Liptovskej muzeálnej spoločnosti v Ružomberku. Od novembra 1918 až do roku 1924 pracoval ako veliteľ-kapitán ružomberských žandárov, ktorí sídlili v Kaštieli sv. Žofie.

Od roku 1924 bol hlavným notárskym tajomníkom v Liptovskom Mikuláši. Tu sa stal priekopníkom ľadového hokeja. Prvé správy o hraní tzv. pondo hokeja na prírodnom ľade v okolí L. Mikuláša máme zo zimy 1929/1930. S organizovaným hokejom pod značkou miestnej Telovýchovnej jednoty Sokol sa začalo v L. Mikuláši aj s prispením A. Okoličányho od sezóny 1933/34. Aj keď sa miestni viac prikláňajú k roku založenia 1932.

Od nasledujúcej sezóny 1934/35 už miestny hokejový oddiel („odbor“) dostal štrukturovanú podobu v čele s dvojicou podporovateľov Okoličány – Žuffa a mikulášski hokejisti už hrali pod značkou TJ Sokol (ktorého starostom bol F. Klimeš) v Stredoslovenskej župe (dnešnej divízii) Čs. zväzu kanadského hokeja. V Mikuláši bol čestným veliteľom hasičov a bol aktívny aj v rybárskom spolku. V rokoch 1932 – 1939 bol vedúcim redaktorom Administratívneho vestníka, odborného časopisu Zväzu obecných a obvodných notárov na Slovensku.

Po príchode do Bratislavy (koncom  roku 1934) venoval Albert všetok svoj čas pracovným povinnostiam a na hokej času už nezvýšilo. Napriek tomu od sezóny 1935/36 posilnil miestny hokejový oddiel vysokoškolákov - VŠ Bratislava. Albert funkcionárčil a synovia hrali za klub. Zjavne celej rodine táto zmena prospela, pretože bratislavskí vysokoškoláci vyhrali v tejto sezóne titul majstra Slovenska a o dva roky neskôr skončili druhí za hráčmi Popradu. V rokoch 1936-38 pôsobil A. Okolicsányi už ako predseda Západoslovenskej župy ČSZĽH a taktiež ako jeden z mála Slovákov vo vedení celoštátneho hokejového zväzu. Po vojne už nebol aktívny ako funkcionár, ale naďalej pozorne sledoval dianie v čs. hokeji. Veľmi ho zranilo nečakané úmrtie jeho mladšieho syna Otta, po ktorom sa uzatvoril do seba.

Snáď aj predchádzajúce roky strávené doma, na rodnom Liptove a v objatí hôr boli pre neho malým povzbudením v ťažkých chvíľach a v neľahkej dobe udavačov a zinscenovaných politických procesov 50-tych rokov. Jednou z mála radostí v jeseni jeho života bola pre neho príroda, ktorú rád navštevoval a pozoroval. Dožil v pokoji, v kruhu svojej rodiny. Zomrel 3. decembra 1967 v Bratislave.

Autor článku Igor Strnisko. Pôvodný text bol pre potreby webu skrátený a doplnený o obrázky. Zdroje textov a obrazovej prílohy:

HOĽKO, Ján. Príbeh hokejového rodu Okoličány (ed. Z depozitára múzea). SZTK – Múzeum telesnej kultúry SR a rodinný archív Okoličány, 2013, s. 8 – 13.

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.
Hrdina SNP, hokejista a lekársky špecialista

Okoličány Otto

꙳ 29.9.1918 Likavka - † 20.6.1967 Bratislava

Najmladší člen „hokejovej vetvy“ ružomberských Okoličániovcov nenechal svôjmu menu nič dlžný. Študoval na gymnáziách v Liptovskom Mikuláši a v Bratislave. V Bratislave vyštudoval aj lekársku fakultu. V roku 1944 nastúpil na základnú vojenskú službu do vojenskej nemocnice v Ružomberku. Tu sa zapojil do SNP a slúžil v poľných nemocniciach v Ružomberku, Korytnici, Banskej Bystrici a v Medzibrode, kde ho zajali príslušníci nemeckej armády.

Po vojne pracoval vo vojenských nemocniciach v Ružomberku a Bratislave. Cez patologickú anatómiu a prvú chirurgickú kliniku sa dostáva ako asistent na Urologickú kliniku, ktorú od roku 1953 viedol. Nasledujúci rok sa stáva primárom urológie v Krajskej nemocnici v Podunajských Biskupiciach. Je priekopníkom urologickej medicíny, najmä urogenitálnej tuberkulózy a autorom či spoluautorom takmer štyridsiatich odborných prác. Bol členom Medzinárodnej urologickej spoločnosti a tajomníkom Československej lekárskej spoločnosti.

Popri tom stihol aj krátku hokejovú kariéru. Už ako vysokoškolák sa stal členom širšieho kádra reprezentantov Slovenska. Hrával aj v lige a vypracoval sa na výborného hokejového obrancu, no pre medicínu šport zanechal.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.
Rakovskovci / rod Rakovských - erb
Páni Liptovskej Štiavnice

Rakovskovci

  • 15. storočie - prvé majetky v Turci

  • 1554 spor Juraja Rakovského z Liptovskej Štiavnice s Ružomberkom o Biely Potok a Ludrovú

  • 1688 - Ján zakladá samostatnú vetvu v Liptovskej Štiavnici

  • 1944 – posledná vlastníčka kaštieľa (nemeckej národnosti) uteká pred SNP

Na obsahu sa pracuje - ďakujeme za Vaše porozumenie

Dovoľujeme si zatiaľ zdieľať diel z dokumentárneho cyklu RTVS Tiene ruín s názvom Mauzóleum Rakovských, ktoré nás zavedie na Turiec do Rakova, kde Štean Rakovský z Liptovskej Štiavnice nechal postaviť rodinné mauzóleum.

V Ružomberku sa zachoval iba Rakovských palác pri Tmavých shodoch. Na mieste bývalej kúrie Rakovských stojí dnes budova bývalého Obchodného domu Jednota.

Kaštiele z Liptovskej Štiavnice žiaľ už neexistujú.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.

rkhlas.sk
Dereanovci / rod Dereanovcov - erb
Šľachta s menom ruže

Dereanovci

  • 1911 - ministerský radca Štefan Dereano Rózsahegyi (Ružomberský) povýšený do šľachtického stavu

Na obsahu sa pracuje - ďakujeme za Vaše porozumenie.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.
škandály otta seefrieda a bavorskej princeznej

Seefried auf Buttenheim

Ružomberský potomok cisára a prečo sú Ružomberčania "medvediari".
Rakovskovci / rod Rakovských - erb

Alžbeta Mária Bavorská

꙳ 08.01.1874 Mníchov (DE) - † 04.03.1957 Gresten (AT)


Otto Ludovít Filip Seefried

꙳ 26.09.1870 Bamberg (DE) - † 05.09.1951 Gresten (AT)

Keď 22-ročný cisár Franz Josef I. navštívil v roku 1852 Ružomberok, nemohol tušil, že o polstoročia neskôr sa mu tu narodí pravnuk a menovec Franz Josef von Seefried. Pôvod rodu Seefried auf Buttenheim začína svetovým škandálom z decembra (podľa wikipédie 2. novembra) 1893 v talianskom Janove. Išlo o tajnú svadbu bavorskej princeznej Alžbety Márie Wittelsbachovej vnučky cisára Františka Jozefa I. a Alžbety (Sissi) so zástavníkom kráľovskej stráže v Mníchove, navyše protestantom.

Trvalo istý čas, kým sa rodina princeznej vysporiadala s neprimeraným pôvodom jej nečakaného ženícha. Pre zaujímavosť otec Alžbety bol bavorský princ Leopold - najvyšší veliteľ nemeckých síl, ktorý v roku 1918 podpísal so sovietskym Ruskom Brest-litovský mier.

Rakovskovci / rod Rakovských - erb

Jej matka Gizela Lujza Mária Habsburgová musela iste dlho obmäkčovať rozhnevaného otca. Každopádne v nasledovnom roku rebelantskému páriku manželstvo legalizovali na nemeckom konzuláte v Miláne a neskôr ho aj verejne oznámili na viedenskom dvore.

Otto bol roku 1894 prijatý do rakúsko-uhorskej armády a ihneď povýšený na poručíka 1. pešieho pluku v Opave. O tri roky bol už nadporučíkom v Znojme, ale nasledovný rok zo zdravotných príčin armádu predčasne opustil. V roku 1904 bol povýšený do grófskeho stavu s prídomkom „von Seefried auf Buttenheim“.

Manželstvo bolo šťastné a vychovalo 3 dcéry a jedného syna Františka Jozefa, ktorý sa narodil v Ružomberku. Otto po odchode z armády rád poľoval a iste aj preto kúpil roku 1901 v Likavke vilu sudcu Eugena Porubského, ktorú nechal prebudovať na svoje letné sídlo.

V roku 1906 po dramatických voľbách sa sem vybrala delegácia liptovských žien vedená Ľudmilou Beniačovou. Ich námietkam proti nespravodlivým obvineniam slovenských národovcov za poburovanie proti maďarskej národnosti sa, samozrejme, nevyhovelo.
Rakovskovci / rod Rakovských - erb

Druhý škandál sa Ottovi podarilo vytvoriť práve na poľovačke pod Čebraťom v roku 1908. Na brehoch Váhu v Rybárpoli nechali totiž jeho služobníci pohodené telo medveďa, stiahnuté z kože a bez hlavy. Nič netušiaci Ružomberčania si mysleli, že išlo o beštiálnu vraždu človeka a telo kresťansky pochovali. Našťastie sa jeden z hajdúchov o prípade vyrozprával v krčme, kde dal všetko na pravú mieru prítomný Seefriedov poľovník. Nasledovala „exhumácia“ a pitva medveďa. Prípad bol ostro sledovaný v novinách a Ružomberčanom vystrúhal nesmrteľnú prezývku „Medvediari“. Z celého incidentu vznikla nekonečná politická kauza veľkých rozmerov, ktorá si zaslúži samostatnú kapitolu.

V roku 1910 grófsky pár Seefriedovcov uzavrel svoj ružomberský život predajom vily Františkovi Kuskovi. Po vypuknutí 1. svetovej vojny sa Otto do armády vrátil. Pôsobil na východnom fronte a neskôr ako veliteľ muničných skladov a fabrík. Otto žil s Alžbetou od roku 1918 v Dolnom Rakúsku, kde v päťdesiatych rokoch postupne zomreli.

František Jozef Seefried

꙳ 29.07.1904 Ružomberok - † 15.05.1969 Madrid (ES)

O jeho živote žiaľ nemáme veľa informácii. Vieme len, že umrel pri autonehode v Madride.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Rody a Osobnosti Ružomberok II. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2014. ISBN 978-80-89151-38-7.

en.wikipedia.org_Franz_Joseph_von_Seefried -- en.wikipedia.org_Princess_Elisabeth_Marie_of_Bavaria -- gw.geneanet.org

Mnoho sme ešte nestihli spracovať - ďakujeme za vaše porozumenie.