Priemysel

uhorský tiger priemyselnej revolúcie

Ružomberský priemysel

Míľniky priemyselnej revolúcie v Ružomberku:

1867 - 1872 stavba Košicko-Bohumínskej železnice
1872 - živnostenský zákon - zrušenie cechov
1821 - 1873 regulácia korýt Revúcej a Váhu
1903 - 1905 stavba prvého vodovodu a kanalizácie
1906 - 1908 stavba železnice Ružomberok – Korytnica
1910 - elektrifikácia mestského osvetlenia - Textilka Rybárpole

Pracovníci Uhorských papierní v Ružomberku - 1912

Ružomberok monografia mesta / Mgr. Zdenko Ďuriška, Ľubica Škrinárová a kol. / ISBN: 978-80-89151-22-6 / 2009

Ružomberské zlato

Lesníctvo a drevospracujúci priemysel

O základnej surovine regiónu a ako sme predbehli Tereziánske reformy.

Regulácia lesov v Ružomberku je známa od čias Žigmunda Luxemburského. Už vtedy sa spomínajú hájnici, ktorí mali za úlohu chrániť lesy a postupne nadobúdali rôzne právomoci. Drevo malo vtedy najväčší význam pre baníctvo a hutníctvo, s ktorým aj v Ružomberku niekoľko storočí skúšali šťastie - žiaľ neúspešne. Vo veľkom sa v Ružomberku ťažilo ale drevo, na čo sme mali výborné predpoklady. Od roku 1743 sa z mestských lesov mohlo ťažiť len na povolenky, čím sme v Ružomberku predbehli tereziánsku reformu lesného hospodárstva. Tú vypracoval v roku 1769 barón Gessau pre likavsko-hrádocké komorské lesy a postupne sa aplikovala do celého kráľovstva. Barón Gessau okrem iného rozdelil revíry ťažby na 5 rubných zväzov. Napríklad drevo „z doliny Černová“ bolo určené na vojenské účely a stavbu dunajských lodí. Splavovalo sa do Komárna plťami až do roku 1917.

S drevárskym priemyslom úzko súviseli píly. Najstaršie boli súčasťami mlynov – napr. v Čutkovej (1715). Samostatné píly vznikli v Nižnom a Vyšnom Matejkove (1748) či Pod skalami (1749). V chotári mesta bola okrem píly pri vyšnom mestskom mlyne (1750) v roku 1774 píla na Sihoti medzi záhradami „Opršalovie a Fabrich“, tiež kričkovská píla a píla na Rovni. Samostatné Likavské panstvo malo pílu na Paračke a v Kaštieli sv. Žofie. Známu pílu postavil roku 1871 na Revúcej aj mlynár Ján Kroner st. a o 10 rokov neskôr Ján Janček st. V rodine Jančekovcov fungoval drevospracujúci priemysel aj v ďalšej generácii. Spolu s Jozefom Váradim vybudovali známu pílu oproti hotelu Čavoja. V roku 1925 sa jej majiteľom stala Ľudová banka. Jej produkty sa exportovali do západnej Európy a fungovala až do znárodnenia komunistami.

Zdroje textov a obrazovej prílohy (horáreň v Bystrom a robotníci drevoskladu Uhorských papierní 1912):

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

začiatky výroby papiera v ružomberku

Bohunka v Bielom Potoku

Papierne a celulózky sú pre Ružomberok snáď rovnako populárnou ikonou ako osobnosť Andreja Hlinku. Práve toto odvetvie priemyslu tu prežilo od Uhorska, cez všetky útvary Československa a Slovenský štát až po súčasnú republiku a udržalo si svoje vedúce postavenie. Dôvodov je viacero, okrem iného dostatok surovinových zdrojov, kvalitnej vody a jej energetický potenciál. Najstaršie výrobné haly Ružomberka by sme v meste hľadali márne.

Továreň na drevovinu - výroba lepenky

Prvý vojak v poli papierenského priemyslu v Ružomberku bol v apríli 1882 dolnokubínsky úradník Jozef Trnkóci. Jeho nápad počítal s transformáciou vyšného mlyna na Plavisku. Mesto to vnímalo ako riziko a nestavalo sa tejto myšlienke ústretovo. Mlyny roztočil Peter Makovický založením Ružomberského účastinárskeho spolku továrne na papierovú drevolátku 12.11. 1882.

Zber spoločného kapitálu pre prvú ružomberskú papiereň podporil článok Karola Eliáša Krčméryho v Národných novinách (20.01.1883), kde opisuje tichosť a efektivity podobnej výroby v Tatranskej Javorine.

Zakladajúce valné zhromaždenie tak mohlo 30. marca toho roku prijať namiesto očakávaných 900 až 1135 podpísaných účastín. Predsedom sa stal Peter Makovický, jeho funkcionármi trio Krčméry, Beniač, Houdek a pôvodný iniciátor nápadu pán Trnkóci ostal technickým správcom. Už v roku 1885 ho ale nahradil neskorší riaditeľ Jozef Houdek, Trnkóci bol napokon len majstrom výroby.

Miestom prvej fabriky bola schátraná budova bývalej ručnej papierne v Bielom Potoku pri Revúcej, kde dostali od mesta povolenie na výrobu energie na 30 rokov. Výroba sa spustila až v roku 1885 a podnik bol vtedy najväčším výrobcom lepenky v celom Uhorsku. Vyvážalo sa do Rakúska, Ruska či Rumunska.

Po vzniku ČSR sa podnik premenoval na Továreň na drevovinu, úč. spol. Továreň viedli prevažne Houdekovci až do znárodnenia v roku 1945. Novým majstrom výroby sa vtedy stal Jozef Bohúň, po ktorom domáci začali továreň nazývať Bohúnka. Podnik sa začlenil do podniku Považské celulózky a papierne, národný podnik Ružomberok. Jeho pôvodná výroba sa zastavila roku 1963. Prežil ako pridružená výroba Agrokombinátu Liptov. Súčasný podnik Kovo Bohunka s výrobou papiera nemá už nič spoločné.

História Starej fabriky a jej židovský zakladatelia

Spoločnosť na drevovinu a Solo

Dočká sa Ružomberok technického múzea alebo sa Stará fabrika nechá zbúrať?

O kúpu vyšného mlyna sa neúspešne uchádzali v roku 1884 aj podnikatelia Áron Stern a Herman Steiner. V spolupráci s Jakubom Kleinom, Júliusom Lukáčom a bratmi Glasnerovcami sa im napokon podarila transformácia medeného hámru J. Lukáča povyše oného mlyna. V roku 1889 tak vznikla Spoločnosť na drevovinu a papier Jakub Klein a spol. Po kúpe susednej píly Adolfa Glasnera sa 15. apríla 1891 mohla spustiť nová prevádzka.

Roku 1899 sa spoločnosť pretvorila na Ružomberskú továreň na celulózu a papier. Viedlo ju kvarteto Glasner, Klein, Stern, Steiner a technický riaditeľ Teodor Doctor. V roku 1910 zamestnávali 676 pracovníkov. Roku 1917 fabriku poškodil požiar a majitelia ju museli predať Mautnerovým textilným závodom v Rybárpoli. Roku 1922 kúpila polovicu závodu Žilinská továreň na celulózu a papier, ktorá tiež prevzala vedenie. S ňou sa v roku 1927 dostali ružomberské papierne pod vplyv pražskej Živnobanky.

Po modernizácii roku 1935 začal export aj do USA. Vplyvom hospodárskej krízy mal podnik aj tak dlhodobé straty a nasledovný rok ho predali podniku pražskej Živnobanky Solo, ktorý neskôr splynul so Spolkom chemickej a hutnej výroby akc. spol. v Prahe. Tak sa tu začal vyrábať aj lieh. Pôvodná výroba po odpredaji nezanikla, len sa preorientovala na chemické spracovanie dreva, pod ktorú patrili jej nové pobočky na Spiši. 1. januára 1946 bola firma znárodnením začlenená do podniku Drevoúnia.

V päťdesiatych rokoch sa pod areálom fabriky vybudovali kryty civilnej ochrany pre 150 ľudí, ktoré nie sú prístupné verejnosti. V roku 2012 viaceré pôvodné budovy fabriky asanovali, jej staršia časť pri bývalom mlyne ďalej chátra.

ŽIVÁ IKONA RUŽOMBERSKÉHO PRIEMYSLU

Nová fabrika

Z Uhorskej papierne cez Supru a SCP po dnešné Mondi

Nový vietor ružomberského papiernictva priniesli bratia Vladimír a Peter ml. Makovický roku 1906. Poučení skúsenosťami svojho otca vedeli, že s čisto slovenským projektom neuspejú a tak získali vplyvných regionálnych politikov a úradníkov. Štefana Rakovského, Mikuláša Zboraya, Rudolfa Ballu, Pavla Andaházyho, Nátana Schlesingera a Petra Miku z Vrbice.

K prvému valnému zhromaždeniu 27. decembra 1906 v priestoroch Úverovej banky v Ružomberku sa zozbieral kapitál 1,9 milióna korún. Fabrika na východnom konci mesta sa bezprostredne napo-jila na hlavnú železničnú tepnu habsburskej monarchie a navyše si zabezpečil najlepšiu vodu na ľavom brehu Váhu. Vznikom druhej veľkej továrne na papier vznikli aj ľudové prezývky. Továreň pôvodnej spoločnosti Jakuba Kleina sa začala nazývať Stará fabrika a novému projektu bratov Makovyckých časom prischol názov Nová fabrika.

V roku 1910 zamestnávala 686 pracovníkov. Odborní pracovníci prihádzali z Rakúska a Česka kým domáci vykonávali pomocné práce. Po vzniku ČSR sa premenovala na Slovenskú papiereň, úč. spol. V roku 1920 sa základný kapitál zvýšil na 7 miliónov korún. Nasledovala kríza a prepad na polovicu. Od roku 1927 si podnik, ale mohol dovoliť nové rozsiahle investície. V roku 1929 sme ako prvý v Európe postavili vysušovací stroj švédskeho typu Kamyr. Výroba postupne naplnila široký sortiment produktov od baliacich papierov po ceniny či poštové známky.

Od roku 1920 až do začiatkov päťdesiatych rokov bol technickým riaditeľom podniku Otomar Houdek. Po znárodnení v roku 1946 dostal podnik meno Supra. Postupne sa pretransformoval po zlúčení s bývalým podnikom Solo v roku 1958 do Severoslovenských celulózok a papierní – SCP.

Veľký rozvoj začal roku 1978 vďaka rozhodnutiu vlády ČSSR. Modernizácia si vyžiadala aj úpravy koryta Váhu. Po postavení modernej celulózky s kanadským dodávateľom H.A. Simons Overseas sa staré neekologické prevádzky roku 1981 uzavreli.

Nový papierenský stroj sa realizoval v rokoch 1987-1991 rakúskou firmou J.M. Voith. Veľká transformácia podniku nastala v roku 1995. Formálnym zánikom pôvodnej SCP vznikla rovnomenná akciová spoločnosť. Postupne cez firmu ECO-INVEST a.s., prešlo SCP pod rakúsky Neusiedler a od roku 2004 figuruje pod hlavičkou celosvetového giganta Mondi, ktorý firmu zmodernizoval. Aktuálny názvom podniku je Mondi SCP, a.s.

Vrátiť na začiatok

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

ĎURIŠKA, Zdenko et al. Medzi mlynmi a bankami. Turany: Slovenská genealogicko-heraldická spoločnosť, 2007. ISBN 978-80-968717-7-3.

MAUTNEROVE TEXTILNÉ ZÁVODY

Výroba textilu v Ružomberku

O tom, ako sa z nenápadného liptovského mestečka stalo centrum výroby textilu Rakúsko-Uhorskej monarchie. Príbeh pokroku, úspechu, slávy i pádu.

Článok sa pripravuje, ďakujeme za porozumenie.

Dovoľujeme si zatiaľ zdieľať tretí diel z dokumentárneho cyklu RTVS:

Tiene ruín s názvom Textilka v Ružomberku.

Vrátiť na začiatok

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

HRUBOŇ, Antonín, HRUBOŇ, Anton. Náš Ružomberok na historických pohľadniciach. Partizánska Ľupča: AntOn Solutions s.r.o., 2018. ISBN 978-80-972566-2-3

iskra ružomberského biznisu

Zápalkáreň

Rodinná fabriky Jančekovcov, ktorá naštartovala Ľudovú banku.

Medzi Ružomberkom a Bielym Potokom vznikla na strategickom mieste roku 1890 Dieľňa na výrobu zápalkových drievok. Už od roku 1869 sa uvažovalo o železnici Ružomberok – Lučenec, s neskorším rozšírením po Budapešť. Ešte koncom 19. storočia boli stále reálne plány trate Dolný Kubín – Banská bystrica, o ktorej sa naposledy diskutovalo v štyridsiatych rokoch. Železničná trať napokon skončila v Korytnici. Jej jediná zachovalá pasáž vedie do bývalej zápalkárne dodnes. Železnica nebola jediným esom nového moderného podniku. Dieľňa mala vlastnú vodnú elektráreň, turbínu i stavidlá. Zápalkáreň založil Ján Janček st. a podobne ako jeho iné firmy, roku 1923 prešla Zápalkáreň pod správu Ľudovej banky, ktorá spravila z Ružomberka centrálu výroby zápaliek Slovenska. Podľa dohody sa tu produkovalo 13,6% celoslovenskej spotreby zápaliek. K zastaveniu jej výroby došlo v roku 1959.

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

Teheľňa na Rovni

Článok sa pripravuje, ďakujeme za porozumenie.

Vrátiť na začiatok

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

Liptovská Bryndza a zabudnuté znacky ružomberka

Potravinársky priemysel

Na obsahu sa pracuje - ďakujeme za vaše porozumenie.

Vrátiť na začiatok

Zdroje textov a obrazovej prílohy:

ŠKRINÁROVÁ, Ľubica et al. Ružomberok monografia mesta. Banská Bystrica: Štúdio HARMONY, s.r.o., 2009. ISBN 978-80-89151-22-6.

Na obsahu sa naďalej pracuje. Ak máte záujem podieľať sa na obsahu našich stránok, môžete nás kontaktovať.